 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
krajina, jej obyvateľstvo, história ...
možnosti dovolenky
turistické zaujímavosti a atrakcie
špecializované cestovné kancelárie
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
AFGANISTAN
Aj po tisícročiach vojen a bojov sú vyhliadky na mier v tejto divokej hornatej krajine stále v nedohľadne, napriek chudobe a neutíchajúcim konfliktom priťahuje Afganistan množstvo cestovateľských dobrodruhov k návšteve tejto ázijskej krajiny.
Afganistan, popretkávaný a obklopený majestátnymi horami, je strategickým miestom ázijského kontinentu. Chajbarským priesmykom vedie cesta do Pakistanu a je odtiaľ prístup do bývalých sovietskych republík – Tadžikistanu, Uzbekistanu, Kyrgystanu a Kazachstanu. Od najstarších čias cez tieto územia prechádzali okupačné armády, ktoré tu bojovali. Túto krajinu okupovali Dareios I. Perzský aj Alexander Veľký, Arabi aj Tatári vedení Džingischánom a Timurom. Od roku 1839 do 1897 Briti bojovali o udržanie Chajbarského priesmyku.
Afganistan je horskou krajinou s členitým povrchom, skrytými zelenými údoliami a dedinami s domami z nepálených tehál. Pohorie Hindukúš prechádzajúce stredom krajiny tvorí ohromnú prírodnú bariéru. Rozoklané vrcholce hôr dosahujú na východe 7 690 m n. m. a pripomínajú mesačnú krajinu, ktorej holé výšiny vždy očarili cestovateľov. Najúrodnejšia časť krajiny sa nachádza na severe pozdĺž rieky Amudarja, ktorá tvorí 960 km dlhú hranicu s Uzbekistanom a Tadžikistanom. Na juhu a juhovýchode sú prevažne púšte.
Podnebie je veľmi premenlivé. Teplotné zmeny cez jeden deň môžu dosiahnuť aj 30 °C. Prudké vetry vyvolávajú veľké piesočné búrky. Všetky dažďové zrážky spadnú od marca do mája a po zvyšok roka je obloha väčšinou jasná a žiarivá.
Afganistan je jednou z najchudobnejších krajín sveta. Iba 30 % obyvateľstva je gramotná a priemerná dĺžka života je 44 rokov. Aj keď iba 12 % územia je vhodného pre poľnohospodárstvo, 70 % pracujúcich sú poľnohospodári. 2 mil. obyvateľov žijú kočovným životom. Najpočetnejšou etnickou skupinou sú Paštunovia, ktorí tvoria polovicu obyvateľov. V krajine žijú aj Tadžikovia, Hazarovia, Turkméni, Uzbekovia, Nuristanci, Balučovia, Peržania a Kyrgyzovia.
Boje medzi kmeňmi vždy komplikovali správu krajiny a táto situácia stále trvá. Každá skupina si zachováva svoju individualitu, spiera sa podriadeniu akejkoľvek ústrednej vláde. Až v posledných rokoch silnejú snahy o vyvedenie krajiny z kmeňového systému. Cieľom päťročného plánu započatého roku 1956 bolo zlepšiť sieť komunikácií a vybudovať bane a priemysel, cieľom nasledujúceho plánu potom bolo sprístupniť dosiaľ neprístupné časti krajiny.
Nezávislosť pod britským vplyvom
Afganistan sa snažil o rovnomerný rozvoj stykov s Východom aj Západom. Dobrým príkladom je takmer 1.600 km dlhá komunikácia z Herátu do Kandaháru a potom na sever do hlavného mesta Kábulu. Komunikácia bola postavená čiastočne Američanmi, čiastočne Sovietmi a nasledovne bola udržiavaná Číňanmi. Dejiny moderného Afganistanu sa datujú od polovice 18. storočia, kedy kmeňový náčelník Ahmadšáh založil roku 1747 jednotný štát na väčšine územia dnešného Afganistanu. Takmer celé 19. storočie bola krajina pod silným tlakom cárskeho Ruska na severe a Britskej Indie na východe. Podozrenie, že afgánski vládcovia dávali prednosť Rusku, viedlo k prvým dvom vojnám s Britániou. Táto bola v obidvoch vojnách porazená , ale roku 1880 presadila Británia zmluvu, ktorá jej zaisťovala kontrolu nad priesmykom Chajbar. Vyvolávaním nepriateľstva medzi Ruskom a Britániou sa Afganistanu podarilo uchovať nezávislosť, aj keď pod Britským vplyvom.
Roku 1919 vnikol emir Amanulláh do Indie potom, čo bola zamietnutá jeho žiadosť o úplnú nezávislosť. Po tretej vojne, bola nezávislosť v roku 1921 potvrdená. Roku 1926 sa nechal emir Amanulláh prehlásiť kráľom. Afganistan zostal počas obidvoch svetových vojen neutrálny, ale vzťahy s Pakistanom sú napäté od rozdelenia Indie a vyhlásenia nezávislosti Pakistanu, nakoľko Afgánci chceli ku krajine pripojiť provinciu na severozápadnej hranici obývanú Paštuncami.
Sovietska invázia
Roku 1973 bol štátnym prevratom zvrhnutý kráľ Muhammad Záhir. Po takmer päťdesiatich rokoch monarchie bola vyhlásená republika a prezidentom sa stal Muhammad Davúd. O päť rokov neskôr bol zavraždený pri druhom prevrate, ktorý nastolil marxistickú vládu Muhammada Tarakího V roku 1979 bol Tarakí pri ďalšom prevrate zavraždený a prezidentom sa stal Háfizulláh Amin. Vzhľadom k silnej opozícii vidieka, si vláda čoskoro uvedomila, že sa môže udržať pri moci iba s pomocou Sovietskeho zväzu. Sovieti žiadosti radi vyhoveli, pretože tak mohli posilniť ochranu svojej južnej hranice, o ktorú usilovali už od čias cárskeho Ruska.
V roku 1979 vnikli sovieti do krajiny, zosadili Amina a na jeho miesto dosadili Babraka Karmala. Ten bol roku 1986 nahradený Muhammadom Nadžibullahom, generálnym tajomníkom Ľudovej demokratickej strany Afganistanu. Súperenie medzi klanmi a ich pripravenosť bojovať dostali nový impulz. Krajina bola rozdelená medzi priaznivcov marxizmu, podporovaných sovietskou armádou a bojovníkov hnutia odporu, ktorí predstavovali neľútostnú aj keď nekoordinovanú opozíciu. Niekedy bojovali aj sami medzi sebou. Na Vianoce roku 1979 prišli sovietske vojská, aby podporili slabú marxistickú vládu. Potom zostali v krajine a čelili partizánskej vojne hrdých domorodcov, zvyknutých už od detstva zaobchádzať s puškou a privyknutých na krvavé strety a kmeňové vojny.
Dve veci však kmene zjednocovali: všetci boli muslimovia a bola to ich krajina. Aj keď mali sovieti moderné zbrane, nemohli kontrolovať celé rozsiahle územie. Po deviatich rokoch bojov odišli, ale v hlavnom meste Kábule je stále počuť streľbu. Sovieti spoliehali najmä na bombardovanie a pozemné ostreľovanie, ale výsledkom bolo iba dočasné stiahnutie partizánov, keď sa objavili početnejšie vojská. Sovieti rozšírili ostreľovanie aj na poľnohospodárske oblasti. Polia, skladištia a stáda boli zničené do takej miery, že v niektorých oblastiach sa objavila hrozba hladomoru. Dva milióny Afgáncov zutekali zo zničených dedín do miest, kde boli chránení pred sovietskym bombardovaním aj pred útokmi partizánov.
Sovietom sa podarilo kontrolovať iba mestá. V roku 1988 bola v Ženeve uzatvorená zmluva o Afganistane – 140.000 vojakov sa vrátilo do Sovietskeho zväzu. Víťazní mudžahídovia vyhlásili roku 1992 Islamský štát Afganistan a zvolili Burhánuddína Rabbáního z Džamíjate islamí ( Islamské združenie) afgánskym prezidentom. Aby predišli frakčným bojom, menovali Gulbuddína Hekmatjára z Hezbe islamí ( Islamskej strany) predsedom vlády ( oboch na dvojročné obdobie).
Táto koalícia sa čoskoro rozpadla a stabilná vláda je v nedohľadne. Jedna skupina však získala určitú prevahu. Sú to fundamentalisticky orientované milície - Taliban, ktoré z juhu postupne prenikli do celej krajiny s výnimkou severovýchodu a dnes ovládajú aj hlavné mesto Kábul. Na severovýchode v oblasti mesta Mazáre Šaríf a v údolí rieky Pjandž žijú uzbecké kmene, ktoré sa odmietajú podriadiť Talibanu.
Suroviny, poľnohospodárstvo a priemysel
V dobrých časoch je Afganistan schopný, aj keď s obtiažami vyrobiť dostatok potravín pre svojich obyvateľov. Obilie, ovocie, bavlna, zelenina, cukor, melóny, slivky, marhule a figy dozrievajú počas teplých jesenných dní a zvlášť známe sú kandahárske broskyne a hrozno. Zbiera sa tu veľa liečivých bylín. V krajine sa chovajú tri nezvyčajné domáce zvieratá: jaky, dvojhrbé baktrijské ťavy a karakulské ovce, z ktorých kožušiny sa spracováva cenný perzián. Veľmi obľúbené sú aj afgánske koberce a ovčie kožuchy.
Priemysel je málo rozvinutý. Vyrába sa cement, textilné, kožené a sklárske výrobky, bicykle a potraviny. V krajine sú náleziská mnohých surovín vrátane uhlia, rúd železa a medi, ale sú väčšinou neprístupné. Výnimkou je zemný plyn, ktorý sa ťaží na severe krajiny v Šíberghane a Sanpule a vyváža sa do Spoločenstva nezávislých štátov. Na severovýchode krajiny v Badachšáne a v údolí rieky Pjanž sa ťaží polodrahokam lazurit.
Obyvateľstvo, miestne zvyky a tadície
Pre mnohých Afgáncov je život ťažký a jednoduchý zároveň. Niektorí žijú vo vysokohorských údoliach, kde sú niekedy celé zimné mesiace odrezaní od sveta. Niekedy celé kmene opúšťajú svoje dediny a hľadajú úrodnejšiu pôdu. Rodiny v tomto islamskom štáte sú patriarchálne a početné ale polovica detí sa nedožije ani piatich rokov. Školstvo pokiaľ existuje je v rukách náboženských vodcov ( mollov). Spoločnosť je ovládaná mužmi. S výnimkou miest chodia ženy na verejnosti zahalené a mnohým z nich manžel zakazuje vychádzať. Z politiky sú ženy celkom vylúčené.
Ryža, chlieb, baranina a ovocie sú základnými potravinami. Obľúbený je zelený silno sladený čaj. Čajovňa je miesto, kde sa ľudia schádzajú a diskutujú a kam pozývajú návštevy. Aj tí najchudobnejší Afgánci sú veľmi pohostinní a cudzinci si môžu pripadať čudne, keď im chudobná rodina ponúka najvyberanejšie jedlá. Bazáre a mešity sú skutočnými strediskami života. Iba v málo obchodoch sú pevné ceny a zjednávanie na bazároch je samozrejmosťou.
Dovolenka, cestovanie
Návštevníka upúta predovšetkým divoká príroda. Iba málo krajín má členitejší horský terén, vyššie priesmyky alebo krajšie vyhliadky. Kábul má svoje vlastné čaro: je tam síce niekoľko moderných hotelov a obytných štvrtí, ale príťažlivosť mesta je v úzkych uličkách, bazároch, starých štvrtiach a v rôznorodom obyvateľstve.
K historickým pamiatkam zdedeným po bývalých dobyvateľoch patrí predovšetkým Báburov hrob a záhrady , ktorý dobyl Kábul roku 1504 a spravil z neho hlavné mesto mughalskej ríše a tiež mauzóleum perzského šáha Nádira, ktorý dobyl Kábul roku 1738. Na východ od mesta sa nachádza známy vysokohorský priesmyk Chajbar, spájajúci Kábul s Péšavarom v Pakistane. Na západe na starej obchodnej ceste z Iránu do Indie sa nachádza Herát, známy citadelou, trhmi a maľovanými drožkami, ťahanými koňmi. Veľká mešita založená v 12. storočí má nádherné minarety. Na severozápade sa nachádza mesto Bamján, ktoré bývalo budhistickou baštou, jeho dnes opustené Údolie bohov s obrovskými kamennými budhistickými sochami vzbudzuje posvätnú úctu.
Tunel Salang vedie pod Hindukúšom vo výške 3 400 m n. m k severným pláňam a ku svetu za nimi, od ktorého bol Afganistan roku 1994 znova úplne izolovaný v dôsledku neustávajúcich bojov medzi jednotlivými frakciami mudžahídov.