| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Nadmerné spásanie a využívanie pôdy, globálne i regionálne zmeny klímy vyústiace v katastrofálne suchá, premenili krajinu na okraji Sahary na neúrodnú prašnú kotlinu.
Zdá sa, že príroda bývalej Hornej Volte nepraje. Vedúcim predstaviteľom tejto západoafrickej vnútrozemskej krajiny sa dlhodobo nedarí vyrovnať s prírodnými ťažkosťami, ktorých následky siahajú od nezamestnanosti až po hladomor.
Situáciu v krajine sa nepodarilo zlepšiť ani rozhodnutiami revolučnej vlády, ktorá v roku 1984 zmenila názov štátu z Hornej Volty na Burkina, čo v preklade približne znamená krajina spravodlivého ľudu. Zmeny boli navrhnuté naprieč celým spektrom oblastí života a začínalo sa blýskať na lepšie časy. Dokonca aj nová hymna a nový názov krajiny, ktorý spočiatku spôsobil nejasnosti, veľa ľudí totiž nazývalo krajinu Burkina Faso, pričom slovo Faso znamená republika, takže spojenie Burkina Faso odpovedá názvu Republika Burkina, naznačovali svieži vietor pre ľud. Problémy hospodárstva krajiny však boli značné a starého dáta, siahali do éry francúzskej koloniálnej nadvlády.
Burkina Faso je vnútrozemská krajina v západnej Afrike, ktorá sa nachádza na rozsiahlej náhornej plošine. Geograficky ju vypĺňa savana, ktorá je na severe trávnatá s ostnatými kríkmi a riedkym porastom osamotených stromov, na juhu postupne prechádza do riedkych lesov. Súvislé a stabilné lesy sa udržali v povodí riek. Endemické sú stromy Karité (bambucký strom) a Baobab, známy svojim hrubým kmeňom s pomerne malou listovou korunou.
Bývalá francúzska kolónia získala nezávislosť ako Horná Volta v roku 1960. Názov Burkina Faso „krajina nezničiteľných ľudí“, bola prijatá v r. 1984. Hlavné mesto Ouagadougou leží v strede krajiny asi 800 km severne od Atlantického oceánu.
Na severe a západe hraničí s Mali, na východe s Nigerom, na juhovýchode s Beninom a na juhu s Togom, Ghanou a Pobrežím Slonoviny. Krajina sa mierne zvažuje na juh, čo určuje smer toku troch najvýznamnejších riek - Čierna Volta (Mouhoun), Červená Volta (Nazinon) a Biela Volta (Nakambé). Všetky tri rieky sa zlievajú na území Ghany a na svojom dolnom toku, pred ústím do Atlantického oceánu, vytvárajú rieku Volta s rovnomenným jazerom, ktoré patrí k najväčším umelým jazerám na svete. Rieky v Burkina sú počas období sucha často úplne vyschnuté.
Podnebie je slnečné, horúce a suché. Rozlišujú sa dve hlavné klimatické zóny. Sahelská zóna na severe je step, ktorá sa vyznačuje tromi až piatimi obdobiami zrážok, ktoré sú neisté. Na juhu v sudánskej zóne prechádza klíma z tropického typu do mokrého a suchého typu s väčšími rozdielmi teplôt a vyššou hodnotou zrážok než na severe. Ročné zrážky od 1.000 mm na juhu do 250 mm a menej na severe. Harmattan okupuje krajinu od februára do júna. Je to horúci, suchý, prachom nasýtený vietor zo Sahary. Významný pomocník púšte, ktorý zasypáva Sahel pieskom a spôsobuje rozširovanie púšte.
1., suché a chladné - od 1/2 novembra do 1/2 februára, min. teplota približne 16 °C v noci.
2., horúce - od 1/2 februára do júna, max. teplota 40 °C v tieni.
3., obdobie dažďov - od júna do septembra.
4., stredné - od septembra do 1/2 novembra.
Francúzska koloniálna nadvláda trvala od roku 1895 až do vyhlásenia nezávislosti roku 1960. V období vlády zaviedli Francúzi systém nútených prác obyvateľov Hornej Volty na plantážach susedného Pobrežie Slonoviny, čím pripravili vidiek Hornej Volty o mužskú populáciu. Súčasný nedostatok pracovných príležitostí núti veľa mladých mužov doteraz hľadať prácu v Ghane a na Pobreží Slonoviny.
Od vyhlásenia nezávislosti sa v Burkine rýchlo striedali vojenské a civilné vlády. Štátny prevrat roku 1983 priviedol k moci zmiešanú vojensko-civilnú vládu, na čele ktorej bol kapitán Thomas Sankara. Krajina hľadela do budúcnosti s optimizmom, zmenila názov aj symboly krajiny (zástavu, hymnu aj ústavu). Vláda prisľúbila emancipáciu žien a zdvojnásobenie pracovných príležitostí, zlepšenie životného prostredia. Ale čoskoro zakázala politické strany a rozpustila parlament.
Ďalší štátny prevrat nasledoval v r. 1987, keď Sankara vyzval k založeniu jedinej socialistickej politickej strany. To bolo pre Sankarovho partnera a najbližšieho spolupracovníka, kapitána Blaisa Compaóra, ktorý viedol Ľudovú frontu neprijateľné. Compaoré v strachu o svoje postavenie zosnoval prevrat a vojenské komando zavraždilo Sankaru spolu s trinástimi jeho spolupracovníkmi a pripravilo Ľudovej fronte cestu k moci. Prezidentom sa stal Blaise Compaoré, ktorý o rok neskôr zaviedol hospodárske reformy podporujúce súkromný sektor a zahraničné investície. Zavrhol marxizmus a nadviazal užšie vzťahy so západom. Významné postavenie v medzinárodných vzťahoch malo naďalej Francúzsko.
Zo sľubov a ideálov pre lepší život sa v skutočnosti vyplnilo málo. Roku 1991 bol vo voľbách potvrdený Compaoré. V r. 1992 sa biedou sužovaná krajina pokúsila o prvý váhavý krok k demokracii. Roku 1998 sa konali voľby, ale ani tie nepriniesli žiadnu zmenu. Vyše 80% volilo Compaóra i keď volieb sa zúčastnilo iba 10% voličov. Chudoba zostáva hlavným problémom krajiny. Sociálna situácia, najmä zdravotníctvo, bývanie a zásobovanie vodou akútne žiada riešenie. Aj voľby v 2005 a 2010 dopadli podobne a za okolností, ktoré boli považované za nespravodlivé. Až 31. októbra 2014 po povstaní Compaoré rezignoval a utiekol sa ukryť do Pobrežie Slonoviny. Vo všeobecných voľbách v novembri 2015 bol zvolený za prezidenta Roch Marc Christian Kaboré, prvý muž v dlhom slede vládcov, bez vojenského prepojenia.
Väčšia časť severu a západu Burkiny sa nachádza na Saheli, vyprahnutom a ekologicky zraniteľnom okraji Sahary. Tunajšie plošiny neúrodnej pôdy boli intenzívnym vypásaním a obrábaním veľmi zničené. Za posledné roky sa na krajine podpísalo aj globálne otepľovanie a rozširovanie púšte.
Skaza krajiny postupuje rýchlo. Starší obyvatelia hlavného mesta Ouagadougou si pamätajú, že na centrálnej plošine Mossi rástli stromy. Dnes tu rastú stromy iba sem tam. Na severe krajiny celé roky neprší. Dlhé obdobia bez dažďa spôsobujú problémy so zásobovaním potravinami. Nedostatok potravín viedol k hladomoru.
Na centrálnej plošine tečú rieky Čierna, Červená a Biela Volta, prítoky hlavného toku Volty, ktoré cez suché letá niekedy celkom vyschnú. Na juhu na dolnom toku sú vodnatejšie a pretekajú cez vlhšiu krajinu, ktorá je plochá, pokrytá zelenou savanou, ale jej červená pôda je iba málo úrodná. Údolia riek, kde by človek očakával husté osídlenie, sú však pusté. Dôvodom je vysoký výskyt muchy tse-tse.
Burkina sa nachádza na náhornej plošine s výškami 200 až 400 m nad morom a jej územie vrcholí na juhozápade krajiny, kde rastie krovinatá savana. Vládne tam tropické podnebie s veľkými rozdielmi sezónnych teplôt a veľkými nerovnosťami zrážok ich deficit vedie k hladomoru.
Krajina ponúka turistom veľa lákadiel. Je to predovšetkým divá zver, ktorá má v Burkine lepšie životné podmienky ako jej obyvatelia. Čarovná krajina sa nachádza najmä na juhozápade, kde plošiny vystupujú do výšky 150 m nad okolitou krajinou a kde vodopády pri meste Banfora stoja za namáhavý výstup.
Väčšina burkinských miest leží popri železnici. Ouagadougou nieje iba hlavným mestom krajiny, ale tiež centrom kmeňa Mosijov, ktorí tvoria polovicu obyvateľov Burkiny. Ich kráľovstvo sa nachádzalo na tomto území od 15. storočia.
Viac na: dovolenka Burkina
Asi 80 % obyvateľov sa živí poľnohospodárstvom. Pestujú prevažne čirok, bôby a kukuricu. Významnými exportnými artiklami zostávajú dobytok a bavlna, aj keď v posledných rokoch je najcennejším vývozným artiklom zlato, ktoré prináša krajine ročne cca 40 mil. dolárov. Táto čiastka by mohla byť ešte vyššia, keby nedochádzalo k rozsiahlemu pašovaniu. Investori v Burkine často presadzovali pestovanie tržných plodín, čo poškodilo pôdu a spôsobilo nedostatok potravín v krajine.
Nezamestnanosť a bieda vedú k vysokej kriminalite. V burkinských vlakoch na hlavnej trati z Ouagadougou cez Pobrežie Slonoviny k moru sú krádeže a prepadnutia na dennom poriadku. Železničná doprava je naviac nepohodlná, vlaky sú preplnené a nespoľahlivé. Ďaleko lepším spôsobom cestovania aj na väčšie vzdialenosti sú taxíky, ktoré jazdia od mesta k mestu.
Na trhoch sa dajú vidieť zástupcovia všetkých obyvateľov krajiny. Sú tam tuarégski obchodníci zo severu v splývavých šatách a dômyselných turbanoch, mosijskí, bobskí a djulskí roľníci v pestrých plátených halenách bubu alebo v európskych odevoch, aj vysokí, jemní Fulbovia alebo Peulovia. Inak sa v krajine zdržiavajú Francúzi a Američania, Libanonci, ktorí vlastnia a prevádzkujú reštaurácie a bary. Asi 80 % obyvateľov žije na vidieku. Jednotlivé rodinné skupiny obývajú kužeľovité domy, navzájom oddelené plotmi. Pre väčšinu obyvateľov je umením prežiť suché obdobie. V posledných rokoch ich životy závisia od zahraničnej pomoci.