ČÍNA

Najľudnatejšia krajina sveta sa každý rok rozrastá o ďalších 14 miliónov obyvateľov. Kde a ako budú ďalší Číňania žiť je hlavnou starosťou vlády, ktorá vyznáva princípy socializmu.

Iba málo ľudí verilo cestovateľovi Marcovi Polovi, keď sa vrátil v 13. storočí do Benátok a tvrdil, že objavil krajinu, ktorá je bohatšia a kultivovanejšia ako Taliansko. Ale hovoril pravdu. Čínska civilizácia patrí k najstarším na svete - už okolo roku 1700 pred n.l. vládla dynastia Šang spoločnosti, ktorá spracovávala bronz, poznala písmo a vystavala niekoľko veľkých miest. Okolo 6. storočia pred n. l. sa Číňania považovali za zvláštny národ obývajúci „Ríšu stredu“ v centre vesmíru. Ich cisár bol synom nebies.

Čínsky múr, ochrana alebo izolácia?

Celé storočia chránil Čínu pred barbarmi 3.460 km dlhý Veľký čínsky múr. Aj dnes, keď je múr historickou pamiatkou a turistickou atrakciou, prežíva v Číňanoch pocit hrdej izolácie, ktorý je príčinou mnohých nedorozumení. Tretia najrozľahlejšia krajina sveta po Rusku a Kanade je zdá sa plná protikladov. Tvoria ju rozdielne krajiny a rôzne etnické skupiny s rozličným životným štýlom. Aj čínska kuchyňa považovaná za jednu z najrafinovanejších na svete, je ďaleko rozmanitejšia, ako si vieme predstaviť a má prinajmenšom štyri hlavné regionálne varianty.

Napriek tomu, že je Čína oficiálne ateistickou krajinou, žije v nej veľký počet buddhistov, muslimov, kresťanov a stúpencov dvoch miestnych náboženstiev, konfucionizmu a taoizmu. Viac ako 1,2 miliardy Číňanov predstavuje viac ako pätinu obyvateľstva zemegule a zahŕňa 55 oficiálne uznaných menšín, ku ktorým patria Mongoli, Tibeťania, Kazachovia, Ujgurovia, národy Čuangov, Iov a Miaov. Napriek tomu však etnickí Číňania Chanovia tvoria 93% obyvateľov. Vedľa jazykov menšín má aj sama čínština veľa odlišných dialektov, ktoré však užívajú rovnaké písmo, takže im môžu rozumieť všetci, kto vedia po čínsky čítať.

Ríša stredu je takmer oficiálny názov historickej Číny

Najnovšie sa tiež označuje ako Čína osemnástich provincií. Toto najstaršie čínske územie leží na východe krajiny v povodí dvoch najväčších riek Chang Jiang (u nás známe pod menom Jang-c´-tiang) a Žltej rieky. Historická Ríša stredu sa tradične delí na dve časti: na severnú a južnú Čínu. Severná Čína je sústredená okolo Žltej rieky a siaha až k brehom Žltého mora a k jeho severnému Haiskému zálivu. Južnou hranicou je pohorie Qin Ling, ktoré sa tiahne v rovnobežkovom smere pozdĺž pravého, južného brehu Žltej rieky. Tento vodný tok udáva životný rytmus takmer 200 mil. obyvateľom. V čase záplav sa rozlieva Žltá rieka a zaplavuje nížinné polia a neraz zmení svoje riečisko.

Pôda severnej Číny je veľmi úrodná, a to nielen vďaka pravidelným záplavám v nížinách, ale tiež preto, že v nezáplavových oblastiach pri hornom toku rieky ležia až stometrové vrstvy úrodného sprašu. Väčšina obyvateľov žije na vidieku a venuje sa poľnohospodárstvu. Na poliach pestujú predovšetkým pšenicu, kukuricu, proso, maniok, podzemnicu olejnú a bavlník. Letá sú horúce a zimy ľadové. Na jar prichádzajú z púšte Gobi pravidelné piesočné búrky a na jeseň obyvatelia s obavami očakávajú dažde a záplavy.

V severnej Číne sa nachádza aj hlavné mesto Peking, druhé najväčšie mesto krajiny a sídlo bývalých čínskych cisárov ale aj súčasnej vlády. Južná Čína, tá šťastnejšia, teplejšia a vlhšia časť historickej Ríše stredu, je ešte úrodnejšia ako severná polovica krajiny. Svojimi najjužnejšími oblasťami zasahuje až za tropický obratník Raka. Je to zelená krajina s cédrovými hájmi na plošinách a s tropickými džungľami v povodí rieky Mekong. Hlavnou riekou celého územia je veľtok Chang Jiang. Cez veľkú Čínsku nížinu vedeie historický Veľký kanál. Na juhu krajiny sa dvíha Juhočínska hornatina a Junnansko-Kuejčujská plošina.

Južná Čína je krajinou ryžových polí, terasovitých svahov, indických buvolov a roľníkov v špicatých širokých slamených klobúkoch. Na juhu je hlavnou poľnohospodárskou plodinou ryža. Šťastná kombinácia klímy a pôdy umožňuje veľmi intenzívne poľnohospodárstvo, kedy niektoré oblasti poskytujú dve až tri zbery úrody. Okrem ryže sa na juhu pestuje cukrová trstina, čajovník, olejniny, tropické a subtropické ovocie a tiež zelenina.

Veľké mestá

Na pobreží južnej Číny vyrástlo niekoľko veľkomestských aglomerácií. U ústia Chang Jiang je to prístavné mesto Šanghaj s 12,3 mil. obyvateľov, kedysi najväčšie mesto sveta. Na teplých, vlhkých rovinách pozdĺž Perlovej rieky leží hneď niekoľko veľkých miest. Predovšetkým je to metropola južnej Číny Kanton s 3,4 mil. obyvateľov. Na brehoch Kantonskej zátoky ležia ďalšie dve veľké mestá, ktoré Čína v 19. storočí stratila. Sú to portugalský prístav Macao a bývalá britská poloenkláva Hongkong, ktorá sa roku 1997 vrátila pod čínsku správu.

Sú tu ďalšie veľké mestá ako Nanking na rieke Chang Jiang, Wuhan a Chongqing. Napriek ich veľkému množstvu zostáva južná Čína stále silno poľnohospodárskou oblasťou, kde 65% obyvateľov žije na vidieku. Územie Ríše stredu obývajú etnickí Číňania, Chanovia, ktorých spája tisícročná história, tradícia a prastará kultúra.

Autonómne oblasti Číny

Západná polovica štátu a ešte najvzdialenejší severovýchod pokrývajú hory a púšte. Sú to okrajové oblasti s drsnými životnými podmienkami a riedkym zaľudnením. Výnimkou je iba ľudnaté Mandžusko. Z historického hľadiska sú to územia, ktoré boli k Ríši stredu pripojené neskôr. Preto sú v štátnej správe označované ako autonómne oblasti: Džungarsko, Tibet, Vnútorné Mongolsko, Ningxia a Guanggxi. Žijú v nej rôzne národnostné menšiny. Mandžusko na severovýchode Číny je odvekým sporným územím, na ktoré si robilo nároky Rusko aj Japonsko. K Číne bolo pripojené roku 1950. Je to kraj s prímorskou klímou, listnatými lesmi a trávnatými nížinami pozdĺž riek. Je bohaté na ložiská uhlia, ropy a rúd železa. Preto sa do oblasti sústredil čínsky priemysel.

Vnútorné Mongolsko vypĺňajú púšte a stepi Hingganu, ktoré sa bez prerušenia tiahnu medzi historickou Čínou a Mongolskom. Tamojší nomádi žijú po storočia kočovným životom. Džungarsko je autonómna oblasť, ktorá zaberá celú šestinu čínskeho územia. V pohorí Ťan Šan, v púšťach medzi horami a na stepiach žijú menšiny rôznych turkotatárskych národov, najmä Kazachovia, Turkméni, Kyrgyzovia a horskí Tadžikovia. Aj oni sú väčšinou pastieri a vyznavači islamu. Obývajú prevažne horské úbočia a okraje púšte Taklamakan, na ktorej Číňania robia pokusy s atómovými zbraňami.

Tibet si Číňania násilne podmanili v roku 1951. Táto rozľahlá náhorná plošina na juhozápade Číny je zároveň jednou z najodľahlejších častí sveta. Horský národ Tibeťanov vyznáva celé storočia lamaizmus, ktorý je jednou z vetví buddhizmu. V Tibete mali vždy najväčší vplyv mnísi - lámovia, žijúci v 6.000 kláštoroch, kam Tibeťania posielajú svojich najlepších synov. Súčasný najvyšší predstaviteľ cirkvi, dalajláma, považovaný za duchovného vodcu pokorených Tibeťanov emigroval po sporoch s komunistickou Čínou do Indie, kde žije v exile.

Pád cisárstva - vznik republiky

Tisícročné čínske cisárstvo uzatvorila mandžuská dynastia Čching, ktorá vládla Číne od roku 1644 až do svojho pádu roku 1911. Kritickým obdobím prechádzalo cisárstvo počas 19. storočia v období tzv. troch ópiových vojen, kedy stratilo Hongkong, ktorý roku 1842 pripadol Británii. Ďalšie vojny viedla Čína s Francúzskom a Japonskom, ktoré po kratších bojoch získalo ostrov Taiwan. V 19. storočí sa však tiež uvoľnili na vidieku feudálne vzťahy a výsledkom bola začínajúca populačná explózia. Koniec 19. storočia bol plný vnútorných nepokojov, povstaní a palácových prevratov. Poslednou mocnou panovníčkou bola cisárovná Cch´si . Po jej smrti posledná čínska dynastia padla.

Po revolučnom prevrate 1. januára 1911 bola vyhlásená Čínska republika, aj keď abdikácia posledného čínskeho cisára bola podpísaná o šesť týždňov neskôr. Prvým čínskym prezidentom bol zvolený Sunjatsen, ale krajina bola prakticky až do roku 1949 bez ústrednej vlády. 38 rokov viedli komunistickí nacionalisti a miestni bojovníci tvrdý a ničivý boj o moc. Komunistická Červená armáda sa na pokraji porážky roku 1934 prebila z obkľúčenia nacionalistických vojsk a začala 9.500 km dlhý ústup - Dlhý pochod. Vydalo sa naň 100.000 osôb, ale ročné trápenie prežilo iba 8 000 z nich. Vnútorný zmätok sa ešte zväčšil roku 1937, kedy krajinu okupovalo Japonsko.

Porážka Japoncov a ich odchod na konci 2. svetovej vojny zanechali v krajine rovnakých rivalov – nacionalistov a komunistov. Čankajšek a jeho Čínska nacionalistická strana sa spoliehali na podporu strednej triedy, statkárov, generálov, priemyselníkov a bankárov. Komunistická strana Číny vedená Mao Ce-Tungom sa zasa obrátila na roľníkov, ktorí tvorili a stále ešte tvoria väčšinu čínskej populácie.

Roku 1946 bola obnovená občianska vojna medzi komunistami a nacionalistami a vyžiadala si 11 - 12 mil. životov. Komunistické vojská zvíťazili na všetkých frontoch a obsadili podstatnú časť krajiny. Čankajšek ušiel na ostrov Taiwan, kde vyhlásil Čínsku republiku. A Mao Ce-tung vyhlásil roku 1949 Čínsku ľudovú republiku. Od tohto roku do roku 1976 vládol v Číne veľký Mao. Tento charizmatický vodca sa najprv obrátil na Sovietsky zväz so žiadosťou o pomoc pri budovaní socialistického štátu. Výsledkom bolo zoštátnenie priemyslu a kolektivizácia poľnohospodárstva. Potom prišla čínska okupácia Tibetu roku 1950, následne vojenský zásah v kórejskej vojne a neskôr prestrelky na hraniciach s Indiou.

Veľký skok a Veľká proletárska kultúrna revolúcia

Spojenectvo medzi Čínou a Sovietskym zväzom však netrvalo dlho. Mao odmietol sovietsky prístup k postupnej modernizácii krajiny a roku 1958 vyhlásil program Veľkého skoku – všeobecnej mobilizácie obyvateľov a zdrojov Číny k zaisteniu rýchleho hospodárskeho rastu. Maov Veľký skok bol pohromou. Škody, ktoré spôsobil, boli neskôr čiastočne zmiernené opustením niektorých pôvodných myšlienok: boli znovu zavedené hmotné stimuly a obmedzila sa podpora komún ktoré podstatou Maovho roľníckeho raja. Mao sa obával, že v Číne vyrastie nová úradnícka a intelektuálna elita, ako sa podľa jeho názoru stalo v Sovietskom zväze, a preto roku 1966 vyhlásil ďalší veľký program - Veľkú proletársku kultúrnu revolúciu, ktorá mala Čínu premeniť na skutočne beztriednu spoločnosť.

Táto druhá pohroma predčila aj Veľký skok. Učitelia a technici, vedci, umelci a inžinieri, ale tiež umiernení stranícki a štátni funkcionári boli prehlásení za triednych nepriateľov, prepustení z práce a poslaní do vyhnanstva na vidiek, kde pracovali na poliach. Partie mladých gangstrov a študentov sa stali príslušníkmi Červených gárd, ktoré sa postavili na čelo kultúrnej revolúcie. Od mesta k mestu súdili tých, ktorých považovali za buržoázne elementy kontrarevolúcie. Roku 1968 Mao prikázal armáde, aby obnovila poriadok. Tentoraz boli zasa milióny červených gardistov poslaných na prevýchovu tvrdou prácou. Kultúrna revolúcia však pokračovala ďalej ešte 8 rokov, až do Maovej smrti roku 1976.

Sovietsky Zväz nahradil nový spojenec - USA

Nová vláda označila kultúrnu revolúciu ako aj Veľký skok za najväčšiu tragédiu v dejinách Číny. Nepriateľstvo k Sovietskemu zväzu vyvrcholilo roku 1969 vojenskými akciami na čínsko – sovietskej hranici na rieke Ussuri a trvalo celé 70. roky. Roku 1972 navštívil prezident USA Richard Nixon Peking a cesta k uvolneniu bola otvorená. Roku 1980 získala Čína doložku najvyšších výhod v obchode so Spojenými štátmi. Zlepšovali sa aj vzťahy s Japonskom a západoeurópskymi krajinami.

V minulosti sa na zemetrasenie hľadelo ako na znamenie konca dynastie - aj Maovej smrti predchádzalo roku 1976 ničivé zemetrasenie v Tangshane. Potom sa k moci dostala skupina umiernených na čele s miestopredsedom komunistickej strany Teng Siao pchingom. Nové vedenie začalo celkovú modernizáciu krajiny. Prvýkrát od roku 1949 boli západné krajiny a Japonsko požiadané o kapitál a technológiu potrebnú pre hospodársky rast. Čína sa zaujíma o zahraničnú pomoc napríklad pri využívaní ropných polí v Tarimskej panve na západe krajiny v provincii Džungarsko alebo pri stavbe najväčšej hydroelektrárne na svete. Zahraniční turisti boli opäť vítaní, ako zdroj cudzej meny. Od zavedenia materiálnej stimulácie sa sľubovalo zvýšenie výroby v krajine. Od konca 70. rokov sa začalo čínske hospodárstvo transformovať.

Základný problém Číny je populačná explózia

V minulosti bol najväčším zdrojom Číny jej ľud, ale populačný rast sa stal veľkým problémom. Roku 1949 mala krajina 542 mil. obyvateľov, v roku 1969 už 807 mil. obyvateľov. Preto roku 1979 stanovila vláda limit jedno dieťa na rodinu. Prekročenie tohto limitu sa trestá znížením prídelu potravín a povinným potratom. Čínska vláda chcela udržať počet obyvateľov pod 1.200 mil. do roku 2000. Prísnu kontrolu pôrodnosti Čína nekontroluje u národnostných menšín, tieto žijú v riedko obývaných oblastiach.

Nečakaným výsledkom kontroly pôrodnosti je generácia rozmazlených a prekrmených jedináčikov, známych ako malí cisári. V čínskych mestách sa pôrodnosť podarilo znížiť, pretože veľa manželských párov nemá deti aj preto, aby si zvýšili životnú úroveň. Na vidieku sa však stále ešte rodia zakázané deti. Vďaka dobrej zdravotnej starostlivosti sa priemerný vek od roku 1949, kedy dosahoval 32 rokov, viac ako zdvojnásobil. Mladá čínska generácia je už tiež vzdelaná. Napriek tomu je v krajine stále veľa negramotných, prevažne medzi starými občanmi.

Čína na ceste k prosperite

Od roku 1979 sa systém poľnohospodárskej výroby v komúnach nahrádza systémom zodpovednosti, ktorý premenil čínskych roľníkov na majiteľov pôdy. Roľníci samostatne alebo združení do malých skupín síce musia plniť kvóty, ale všetky prebytky môžu predať na voľnom trhu. Systém zodpovednosti sa praktizuje aj v priemysle. Výsledkom je zlepšenie kvality výrobkov a ich rozmanitosť. Čína dnes vyrába viac ocele ako ktorákoľvek krajina v západnej Európe a je tiež najväčším svetovým výrobcom bavlneného textilu.

Veľký rast zaznamenáva aj spotrebiteľský priemysel, ktorý bol v časoch puritána Maa zanedbávaný. Každoročne sa vyrobí viac ako milión televízorov a v obchodoch veľkých miest je dostať práčky, elektronické hodinky a magnetofóny čínskej výroby, aj keď ich ceny sú pre mnohých Číňanov príliš vysoké. Problémy dopravy však trvajú a môžu ich vyriešiť iba veľké investície. Väčšina tovaru sa preváža po železnici, ale tá nestačí zvýšeným požiadavkám. Veľká časť nákladnej dopravy sa uskutočňuje po vode sieťou riek a kanálov. Cesty sú v zlom stave a automobilov je málo. Väčšinou ich používajú vládni činitelia alebo sú to taxíky. Najrozšírenejším dopravným prostriedkom je bicykel. V poslednom čase ich nahrádzajú mopedy.

Komunistický štát pretrváva

Napriek liberálnym reformám Teng Siao-pchinga zostáva Čína komunistickým štátom so silnou ústrednou vládou, ktorá riadi hospodársky, politický a dokonca aj súkromný život viac ako miliardy ľudí. Sloboda slova a sloboda pohybu zostávajú stále obmedzené. Na zmenu zamestnania, ženby alebo cestovanie, na všetko potrebujú povolenie miestneho úradu alebo svojej pracovnej jednotky. Najmenší detail každodenného života zostáva pod dôslednou kontrolou uličných výborov, ktoré dohliadajú na každý dom.

Čína zlepšuje vzťahy so západom

Južná Čína so svojou úrodnou pôdou a priaznivými klimatickými podmienkami najviac získala z poľnohospodárskych reforiem a z politiky otvorených dverí. A obyvatelia juhu s príbuznými v Hongkongu majú dostatok peňazí aj spotrebného tovaru. Šanghaj a niekoľko obchodných okresov v provincii Guangdong taktiež prekvitajú. V severných a západných provinciách je však každodenný život stále ťažkým bojom s drsnou a neúrodnou pôdou.

V posledných rokoch sa zlepšujú vzťahy Číny so západnými krajinami. Aj keď Čína otvára dvere Západu, svoj najväčší záujem obracia na východ. Jej najväčším obchodným partnerom sa stalo Japonsko. Tiež Hongkong, ktorý bol kolóniou britskej koruny, v Číne vo veľkej miere investoval a tak poskytol Číne 3 mil. pracovných miest. Táto hospodárska integrácia pripravovala pôdu pre hladké odovzdanie moci, kedy skončilo 150 rokov britskej nadvlády a Hongkong sa opäť stal súčasťou Číny.