| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Zakaukazskej republike iba niekoľko rokov po získaní nezávislosti hrozilo rozdelenie, ktoré vyústilo do ozbrojeného konfliktu s Ruskom.
Gruzínsko je najzápadnejšou z troch zakaukazských republík medzi Čiernym a Kaspickým morom. Ďalšími dvomi sú Arménsko a Azerbajdžan. Na rozdiel od väčšiny bývalých sovietskych republík sa Gruzínsko nestalo po vyhlásení nezávislosti roku 1990 členom Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ).
Gruzínsko sa naopak rozhodlo hneď po roku 1990 kráčať vlastnou cestou. Začalo rozvíjať súkromný sektor a hľadať obchodných partnerov na Západe. Budúcnosť republiky, dvakrát tak veľkej ako Belgicko a s polovicou jeho obyvateľov, vyzerala veľmi nádejne – Gruzínsko má dobre rozvinuté hospodárstvo s možnosťami pre ďalší rozvoj. Avšak rovnako ako u jeho susedov na juhovýchode (v Arménsku a Azerbajdžane) vypukol v rozsiahlych častiach krajiny boj za nezávislosť. Jednou z takýchto oblastí sa stala Abcházia pri Čiernom mori, druhou potom autonómna Južná Osetia na severe pri hranici s Ruskom, kde sa objavili tendencie opätovného zlúčenia so Severoosetinskou autonómnou republikou v Rusku. Tretím územím požadujúcim nezávislosť bola Adžarská autonómna republika s hlavným mestom Batumi.
Po vyhlásení nezávislosti bol v roku 1991 zvolený za prezidenta Zviad Gamsachurdia, ale čoskoro bol nútený utiecť z hlavného mesta, keď sa moci chopila vojenská rada. Ďalším prezidentom sa stal roku 1992 bývalý sovietsky minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze. Najhoršie boje sa odohrávali v Abcházii, ktorá roku 1992 vyhlásila nezávislosť od Gruzínska. Rusi, ktorých vojská v oblasti zostali, začali vyjednávať o prímerí medzi vládnymi a abcházskymi vojskami.
Vzťahy medzi Gruzínskom a Ruskom sa veľmi zhoršili potom, čo gruzínska vláda obvinila Rusko, že je príčinou nestability a že umožnilo obsadenie mesta Suchumi abcházskymi vojskami roku 1993. Roku 1994 podpísalo Gruzínsko s Ruskom zmluvu umožňujúcu rozmiestnenie ruských vojsk na hraniciach s Tureckom. Z hospodárskych dôvodov sa Gruzínsko stalo členom SNŠ.
Krajina je mozaikou autonómnych oblastí aj rôznorodých prírodných celkov. Veľký Kaukaz tvorí hradbu hôr s najvyšším vrcholom Elbrus (5.642 m), ktorý je vyhasnutou sopkou a nachádza sa tesne za hranicami. Malý Kaukaz s hlbokými a úzkymi údoliami je nižší ( 3.322 m). Medzi obidvomi pohoriami leží rozľahlá oblasť nížin a paniev popri riekach Rioni a Kura. Údolie Rioni sa roztvára ako vejár smerom k Čiernemu moru a Európe. Táto oblasť, osídlená už najmenej 2.500 rokov, bola v antických dobách centrom gruzínskej ríše zvanej Kolchida. Gruzínsko sa v gréckej mytológii nazýva krajinou zlatého rúna. Podnebie je v nížinách subtropické, pestujú sa citrusy, čajovník a rastú tu subtropické stromy a rastliny.
Ak hľadáte cieľ pre ďalšiu dovolenku, možno je správny čas objaviť úžasnú krajinu, opevnené horské dediny, starobylé kostoly, nezakryté vrcholy, divokú krásu prírody a pohostinných ľudí. Navštívte Gruzínsko, jednu z najstarších a fascinujúcich krajín sveta, kde môžete objavovať:
Veľký Kaukaz - najvyšší pohorie v Európe sa nachádza približne 1200 km medzi Čiernym a Kaspickým morom. Kaukazský horský systém sa považuje za prirodzenú hranicu medzi Európou a Áziou. Tu nájdete vrcholy nad 5000 metrov, vrátane Mt. Elbrus (5642 m) - najvyšší vrchol v Európe. Gruzínsko má tri vrcholy nad 5000m - Mt. Shkhara (5068 m), Mt. Janga (5059m) a Mt. Kazbegi (5047 m), kde bol Prometheus podľa gréckej legendy prikovaný ku skale.
Ushguli - najvyššia dedina Európy leží vo výške 2200m, je tak najvyšším sídlom v Európe. Obec s 200 obyvateľmi sa nachádza na úpätí Mt. Shkhara, jednej z najvyšších hôr Kaukazu. Ushguli so svojimi strážnymi vežami je tiež miestom svetového dedičstva UNESCO.
Hodvábna cesta - svojou priaznivou geografickou polohou bola Gruzínsko vždy spojovacím miestom medzi Európou a Áziou. Prechádzalo tadiaľto mnoho trás vrátane slávnej Silk Road. Táto najdôležitejšia predmoderná obchodná cesta, ktorá spájala Čínu so Západom, sa rozchádzala na severné a južné trasy, pričom severná prechádzala cez Gruzínsko. Staré karavany zanechali stále viditeľné stopy v blízkosti jaskynného mesta Uplistsikhe.
Kolíska vín - Gruzínsko je požehnané výrobou vína. Vinič sa pestuje v úrodných údoliach Gruzínska približne 8000 rokov. Vyše 500 odrôd endemického hrozna a historický najstarší výskyt pestovateľov viniča na svete previazali tradície vinohradníctva s národnou identitou krajiny. Tiež sa verí, že slovo víno je gruzínskeho pôvodu ("gvino" v gruzínskom jazyku). Najstaršie víno na svete, 8.000 ročné víno, objavili a testovalivedci v Gruzínsku. Išlo o zvyšky vína objavené na vnútorných plochách 8000-ročných keramických skladovacích nádob. Tieto objavy ukazujú, ako bol neolitský muž zaneprázdnený robením červeného vína v Shulaveri (Gruzínsko).
Krajina zlatého rúna - báječné kráľovstvo Colchis, mohutný kráľ Aeetes, okouzlující Medea, legendárny Jason a Argonautovia a neoceniteľné zlaté rúno - staroveký grécky mýtus z Gruzínska. Početné zlaté artefakty nájdené v oblasti a prevratná plavba Tim Severina z roku 1984 dokazujú, že príbeh Zlatého rúna by mohol byť objasnený, najmä vzhľadom na gruzínsku storočnú tradíciu získavania častíc zlata z tečúcich horských riek pomocou rukávov.
3000 ročný štát - Gruzínsko má jednu z najbohatších a najstarších histórií sveta. Archeologické vykopávky poskytujú jasné dôkazy, že gruzínske kmene formovali svoju štátnosť už v druhom tisícročia pred naším letopočtom. Pozostatky prekvitajúcich gruzínskych štátov Colchis a Iberia môžete obdivovať počas návštevy starobylých miest Vani, Kutaisi a Mtskheta.
Štvrtina obyvateľstva krajiny sa živí poľnohospodárstvom, pestuje cukrovú repu, zeleninu, obilie, zemiaky a chová prasce a hydinu. Smerom na východ je podnebie suchšie a kontinentálne a na rozvodí riek Rioni a Kura v hornatej oblasti horného toku Kury sú studené suché zimy a horúce letá. Pestuje sa tu hrozno, obilie a zelenina.
Priemysel, najmä potravinársky, automobilový a strojárenský, je sústredený v hlavnom meste Tbilisi a ďalších väčších mestách, ako Kutaisi a Batumi. Okolo 30% práceschopných obyvateľov krajiny je zamestnaných v priemysle a stavebníctve. Gruzínsko je významnou baníckou krajinou a vývozcom železných a neželezných kovov. Ložiská rúd mangánu v okolí Čiatury patria k najväčším na svete a v minulosti ich ťažba pokrývala viac ako polovicu svetovej spotreby. Aj keď sú v krajine menšie ložiská ropy a zemného plynu a uhlia, musí Gruzínsko väčšinu palív dovážať zo susedných krajín.
Väčšina ropy priteká ropovodom z Azerbajdžanu a spracováva sa v miestnych rafinériách. Závislosť na dodávkach ropy a zemného plynu robí krajinu zraniteľnou, pretože boje v Abcházii a Južnej Osetii prerušili dodávky. Azerbajdžan využíva svoje zásoby ropy k nátlaku na Gruzínsko, aby ho podporil vo vojne s Arménskom. Gruzínska vláda musí zároveň jednať veľmi obozretne, aby nedala podnet k rozporom s ďalšími bývalými sovietskymi republikami, ktoré jej dodávajú palivá.
Niekoľko rokov neľahkého mieru umožnilo Eduardovi Ševardnadzemu, ktorý presvedčivo zvíťazil vo voľbách roku 1995, pokračovať v hospodárskych reformách. Jeho úsilie bolo pozitívne ocenené Európskou úniou a Medzinárodným menovým fondom a v krajine sa začali prejavovať prvé známky prosperity.
Gruzínci zdieľali osud mnohých kaukazských národov a väčšinu času boli ovládaní cudzincami. V krajine sa vystriedali Gréci, Rimania, Turci, Peržania, Arabi a Rusi. Gruzínsko získalo nezávislosť v 12. storočí, ale roku 1236 ho dobyli Mongoli. Neskôr bola krajina rozdelená na niekoľko kniežactiev, ktoré si pod cudzou nadvládou uchovali formálnu nezávislosť. Perzská neskôr turecká okupácia priniesla do niektorých častí islam. Kresťanstvo bolo prinesené v 5. a 6. storočí a z tých čias sú aj prvé pamiatky gruzínskej literatúry.
Keď ruskí cári pripojili zakaukazské územie k Rusku, boli považovaní za ochrancov proti Peržanom a Turkom. Ale čoskoro sa ukázali ako ďalšia mocnosť, ktorá bezohľadne využívala nerastné zdroje obsadených území. Zaviedli ruštinu ako úradný jazyk, zakázali gruzínsku cirkev a namiesto nej zaviedli ruské pravoslávie. Akýkoľvek náznak odporu bol potlačený silou. Neskôr J. V. Stalin, sám Gruzínec brutálne potláčal každú vzburu gruzínskeho ľudu. Jeho politika svojvoľného stanovenia hraníc je príčinou dnešných etnických konfliktov v oblasti.
Po októbrovej revolúcii r. 1917 bol v Rusku zvrhnutý cársky režim a boľševikmi sformovaný nový štátny útvar, ktorý tvorilo v hlavnom období existovania až 15 zväzových republík. Zväz sovietskych socialistických republík, ako už samotný názov naznačuje, vznikol a fungoval na základoch socialistických ideálov, ktoré sa ukázali ako utopistické a nefunkčné po aplikovaní v reálnom polarizovannom svete. Celá 1/6 sveta, ktorá sa ocitla priamo v tomto štátnom zoskupení ako aj množstvo ďalších krajín do ktorých bol socializmus rozšírený dobrovolne i násilím, dosiahli v priebehu niekoľkých desaťročí morálny a ekonomický kolaps.
Existencia dvoch ideovo nepriateľskych táborov, na jednej strane socializmu reprezentovaného Sovietskym zväzom a kapitalizmu na čele s Spojenými štátmi, spôsobovala obom táborom obrovské plytvanie a straty. Pretekom v zbrojení boli v tábore socializmu obetované takmer všetky možnosti spoločenského na predovania. V roku 1985 prevzal vyčerpanú svetovú veľmoc Michail Gorbačov, ktorý ako prezident Sovietskeho zväzu zavŕšil perestrojku a glasnosť aby Sovietsky zväz diplomatickým spôsobom "rozviazal" a rozpustil. Tieto udalosti mali významný vplyv aj na zmeny spoločenského zriadenia v ostatných kraji nách sovietskeho bloku: Poľsko, Maďarsko, Československo, Bulharsko, NDR, ktoré za výraznej podpory západu prešli na druhú stranu. Symbolickým dňom procesu zmeny bol 9. november 1989, kedy padol Berlínsky múr. Oficiálnym koncom ZSSR bol dátum 31. december 1991.
Zväzová republika | Hlavné mesto | Vstup | Ukončenie | Nástupnícka krajina | Rozloha v km2 |
Pošet obyvateľov |
Arménska SSR | Jerevan | 05.12.1936 | 23.09.1991 | Arménsko | 29 800 |
2 976 372 |
Azerbajdžanská SSR | Baku | 05.12.1936 | 30.08.1991 | Azerbajdžan | 86 600 |
7 961 619 |
Bieloruská SSR | Minsk | 30.12.1922 | 26.12.1991 | Bielorusko | 207 595 |
9 784 000 |
Estónska SSR | Tallinn | 06.08.1940 | 06.09.1991 | Estónsko | 45 226 |
1 340 000 |
Gruzínska SSR | Tbilisi | 05.12.1936 | 26.12.1991 | Gruzínsko | 69 700 |
4 662 000 |
Kazašská SSR | Alma-Ata | 05.12.1936 | 16.12.1991 | Kazachstan | 2 724 900 |
15 730 000 |
Kirgizská SSR | Frunze | 05.12.1936 | 31.08.1991 | Kirgizsko | 198 500 |
5 148 000 |
Litovská SSR | Vilnius | 03.08.1940 | 06.09.1991 | Litva | 65 300 |
3 250 000 |
Lotyšská SSR | Riga | 03.08.1940 | 06.09.1991 | Lotyšsko | 64 590 |
2 290 000 |
Moldavská SSR | Kišinev | 02.08.1940 | 27.08.1991 | Moldavsko | 33 840 |
4 264 000 |
Ruská SFSR | Moskva | 30.12.1922 | 26.12.1991 | Rusko | 17 075 200 |
147 740 000 |
Tadžická SSR | Dušanbe | 05.12.1929 | 26.12.1991 | Tadžikistan | 143 100 |
7 321 000 |
Turkménska SSR | Ašchabad | 27.10.1924 | 27.10.1991 | Turkménsko | 488 100 |
5 100 000 |
Ukrajinská SSR | Kyjev | 30.12.1922 | 10.12.1991 | Ukrajina | 603 700 |
? 50 100 000 |
Uzbecká SSR | Taškent | 27.10.1924 | 31.08.1991 | Uzbekistan | 448 900 |
27 400 000 |