| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Krajinou na severe juhoamerického kontinentu otriasajú rasové nepokoje.
Španielski dobyvatelia sa ku Guyane obrátili chrbtom, pretože v krajine s bahnitými prístavmi nebolo zlato. O túto oblasť sa ale zaujímali Holanďania, Francúzi a Angličania, preto prechádzala z jedných rúk do druhých až do roku 1816, kedy si ju tieto tri krajiny rozdelili. Západná časť, ktorá sa stala Guyanou, pripadla Británii, zatiaľ čo centrálnu oblasť ovládli Holanďania a východ Francúzi. Guyana je od roku 1966 nezávislá a aj keď sa nachádza na juhoamerickom kontinente, je kultúrne spätá s Karibskou oblasťou. Je tiež jedinou anglicky hovoriacou krajinou Južnej Ameriky.
V krajine sa našlo menšie množstvo zlata, ale skutočným bohatstvom Guyany sú bauxit, na ktorom závisí hospodárstvo krajiny, cukrová trstina a ryža. Krajina by mohla dávať ešte väčšie bohatstvo, ale veľké oblasti zostávajú neprebádané. Na juhozápade je savana, od ktorej sa tiahne k pobrežiu tropická džungľa. Krajinu pretínajú viaceré rieky, ktoré dali Guyane názov – „krajina mnohých vôd“. Štyri hlavné rieky pretekajú pobrežnou nížinou: Demerara, Berbice, Esseqibo a Courantyne. S výnimkou Demerary sa cez ostatné rieky dá dostať iba prievozom.
Džungľa a rieky by mohli dávať nerasty, drevo a elektrinu, ale 90 % obyvateľov žije a pracuje v úzkej pobrežnej nížine, kde sa pôda získava vysúšaním barín. Ryža a cukrová trstina sa pestuje už od 17. storočia, kedy sem Holanďania priviezli z Afriky prvých otrokov.
Hlavné mesto Georgetown je najlepšie zachovalým dreveným mestom Karibskej oblasti. Domy sú postavené z nabielo natretého dreva a takmer 40 metrov vysoká katedrála (presne 39,6 m) je jednou z najvyšších drevených stavieb sveta. Mesto je známe nádhernými kvitnúcimi stromami.
Potomkovia afrických otrokov sú jednou zo šiestich etnických skupín, ktoré tvoria obyvateľstvo Guyany. Keď bolo roku 1833 zrušené otroctvo, britskí kolonisti sa odrazu ocitli bez pracovnej sily. Cudzím robotníkom boli ponúkané päťročné zmluvy na prácu na plantážach a potom mohli zostať v Guyane. To do krajiny priviedlo portugalských a čínskych robotníkov, ktorých potomkovia žijú v krajine dodnes.
V druhej polovici 19. storočia, prichádzali do krajiny chudobní Indovia, ktorí sú dnes najsilnejšou etnickou skupinou. Dnes pracujú na trstinových plantážach a ryžoviskách. Piatu skupinu tvoria miešanci. Šiestou skupinou sú pôvodní obyvatelia, ktorí sú v súčasnosti pohlcovaní prílivom prisťahovalcov, zostalo tu iba 30.000 karibských Indiánov. Tí kočujú alebo lovia a zbierajú plody v dažďovom pralese.
Krajina je rasovo a politicky hlboko rozdelená. Dvomi hlavnými opozičnými skupinami sú čierny Národný ľudový kongres, ktorý bol pri moci v rokoch 1964-92, a indická Ľudová pokroková strana, ktorá je pri moci od roku 1992. Ich súperenie vyvoláva hospodárske a sociálne problémy. Nepriateľstvo medzi Aziatmi, v ktorých rukách je veľká časť hospodárstva a černochmi vyvolalo v 60. rokoch boje a krviprelievanie.
Bauxitové spoločnosti boli znárodnené roku 1971, cukrovarnícky priemysel roku 1976. Ale politický boj oslabil efekt, ktorý toto opatrenie mohlo priniesť. Národný ľudový kongres využíval priemysel k posilneniu svojej moci zamestnávaním veľkého počtu robotníkov, no produktivita sa však nezvýšila. Iba veľmi málo bolo spravené na podporu hospodárskeho rastu a ekonomika sa ocitla v kríze.
Nezamestnanosť stúpla na 40 % a tri hlavné exportné odvetvia (cukor, bauxit a ryža) vyrábali hlboko pod svojimi možnosťami. Zahraničné investície drasticky klesli a prejavil sa absolútny nedostatok zahraničnej meny. Vláda zaviedla aj prísne reštrikcie na dovoz, takže náhradné diely ku strojom museli byť pašované zo Surinamu a Brazílie. Niektoré dovážané artikle, ako pšeničná múka, boli prehlásené za luxusné a ich dovoz zakázaný. Aj keď v krajine nieje nedostatok potravín, ich výber je veľmi obmedzený.
Morálka v krajine je všeobecne nízka. Aziati sa sťažujú na diskrimináciu, represie vzrastajú. Zdravotnícka starostlivosť a školstvo, ktoré kedysi mali dobrý juhoamerický štandard, upadajú. Veľa obyvateľov emigrovalo, prevažne do Veľkej Británie a Spojených štátov.
Po smrti Forbesa Burnhama, ktorý stál na čele krajiny 21 rokov, zavládla v krajine nová neistota. Prvé slobodné voľby po 28 rokoch sa konali roku 1992 a počas vedenia novej vlády zaznamenalo hospodárstvo podstatný pokrok.
Hrubý národný dôchodok zaznamenáva od tých čias pravidelný ročný prírastok. Rastie výroba ryže aj ťažba bauxitu, kde však k zvýšeným výrobným nákladom dochádza k zníženiu zisku. Najväčší úspech zaznamenáva ťažba zlata, ktoré sa po otvorení bane v Omai stalo hlavným exportným artiklom krajiny. Roku 1995 bola ťažba na niekoľko mesiacov pozastavená, nakoľko do rieky Essequibo uniklo množstvo vody zamorenej kyanidom. Táto udalosť vyvolala vážne obavy zo znečistenia guyanských riek a lesov.
Či už ide o vašu prvú návštevu alebo o opakovaný návrat, priateľskí obyvatelia budú radi, že ste k nim zavítali. Kouzlo, ktorým Guyana naplní vaše zmysly, vás získa natoľko, že sa sem budete chcieť vrátiť. Zažite všetko z nedotknutých dažďových pralesov až po obrovské savany.
Počúvajte smiech na trhu a nalejte do seba všetky farby miestneho ovocia a zeleniny čerstvo nazbieranej každé ráno. Vychutnajte si lahodnú kokosovú šťavu, vdychujte vôňu karí alebo pomaly vareného korenia miestnej kuchyne, ktorá je zmesou všetkých kultúr, ktoré nazývajú Guyanu svojim domovom.
Architektúra mesta Georgetown sa pýši tvarmi starých drevených budov aj modernou výstavbou. Príbeh Guyany je spomienkou rodiny na to, odkiaľ prichádza a snom o tom, kam kráča. Ak sedíte so skupinou Guyančanov, nebude to dlho trvať kým sa začnú navzájom pýtať "kto sú tvoji rodičia, v ktorom dome si vyrastal, s kým si chodil do školy ... ahhh áno, viem, tvoju rodinu poznám.
Cestovný ruch založený na komunite umožňuje domorodým komunitám, aby sa podelili o svoju kultúru a neuveriteľnú krásu svojej nedotknutej krajiny a zároveň podporovali trvalo udržateľný obchod. Cestovný ruch v Guyane je najväčším a najrýchlejšie rastúcim priemyslom, pokiaľ ide o počet ľudí, ktorí zamestnáva. Cestovný ruch je hrdý na svoju krajinu, na radosť a ochotu zdieľať teplo guyanskej kultúry.