fotogaléria Kongo DR   Oficiálny názov: Konžská demokratická republika Správne členenie: 9 provincií + 7 miest Politický systém: republika Hlavné mesto: Kinshasa Rozloha v km2: 2 344 858 Obyvateľstvo: 66 020 000 (hustota 28 os. / km2) Jazyk: francúzština Mena: konžský frank ( 1€ -> cca 1860 CDF ) Lokalita: Kajiny sveta - Afrika Časové pásmo: UTC + 2:00h Susedia: Angola, Burundi, Stredoafrická republika, Kongo, Rwanda, Južný Sudán, Tanzánia, Uganda, Zambia     Organizov. zájazdy:  áno Vycestovanie: cestovný pas Pozri tiež: • Kongo dem. republika   • dovolenka Kongo dem. republika   • hotely Konžská dem. republika   • doprava Konžská dem. republika   • letenky Konžská dem. republika   • cestovné kancelárie Konžská dem. rep.   • lastminute Konžská dem. republika   NAJPOPULÁRNEJŠIE KRAJINY SVETA - TOP 15:   Bulharsko, Česko, Egypt, Francúzsko, Grécko, Chorvátsko, Kuba, Rakúsko, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Taliansko, Thajsko, Turecko

DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA KONGO

Rozľahlá krajina rovníkových dažďových lesov a saván po zmene vládcov roku 1997 zmenila aj svoj názov Zair na Demokratickú republiku Kongo.

Demokratická republika Kongo ( bývalý Zair) sa nachádza v srdci najčiernejšej Afriky, ako si ju predstavovali v 19. storočí Európania. Kongo je rozľahlá krajina, takmer 77 krát väčšia ako Belgicko, ktoré ho ovládalo v rokoch 1908-60.

Prírodné podmienky

Republika Kongo sa rozkladá na oboch stranách rovníka, prevažne v konžskej panve s nadmorskou výškou 300-500 m n. m. Na východe siaha jej územie až k Východoafrickej priekope. Na západnom okraji tejto gigantickej priekopy sa dvíha sopečné pohorie Mitumba a Ruwenzori vrátane dvoch aktívnych sopiek v národnom parku Virunga. Zaľadnený vrchol Marguerita (5 109 m) je najvyšším bodom krajiny.

Strmé svahy priekopovej preliačiny končia na jej širokom dne, kde leží rad hlbokých jazier : Albertovo, Edvardovo, Kivu, Tanganika a Mweru, ktoré sú aj východnou hranicou krajiny. Na severe a na juhu Konžskej panvy sa dvíhajú vysočiny a plošiny. Na západe sa hranica vinie popri rieke Kongo až do ústia Atlantického oceánu. Rieka Kongo je jedným z veľtokov východnej Afriky. Má rad mohutných prítokov a je veľmi bohatá na vodu, pretože odvádza vodu z dažďových lesov. Na jej toku je veľa vodopádov ale napriek tomu zostáva hlavnou dopravnou tepnou krajiny. Na dolnom toku sú katarakty Inga, skôr nazývané Livingstonove vodopády , ktoré začínajú pri hlavnom meste Kinshasa.

Podnebie je tu typicky rovníkové s priemernými teplotami 25-27 °C, s vnútrozemskými teplotami do 37 °C. Vysočiny, ktoré po stranách rovníka lemujú Konžskú panvu, ležia v pásme monzúnov, a preto sa na náhorných plošinách a vysočinách prejavuje sezónne striedanie vlhkého leta a suchej zimy.Dažďové lesy tu prechádzajú do trávnatých saván.

Ale nikde nie je taký rozdiel vo vegetácii ako v horách Ruwenzori, ktoré sa týčia nad veľkými jazerami vo Veľkej priekopovej preliačine na východnej hranici krajiny. Dažďové lesy pokrývajú 55 % povrchu krajiny a poskytujú cenné drevá ako mahagón a eben. Ekológovia dúfajú, že ťažba, ktorá prebieha , nebude rozšírená.

Poľnohospodárstvo

Poľnohospodárstvo, lesníctvo a rybolov zamestnávajú 75 % obyvateľstva, väčšina však pestuje iba plodiny pre vlastnú obživu. Obrábaná pôda predstavuje 3 % povrchu a 4 % pripadajú na pastviny. Tie sú iba na savanách, ktoré nie sú ohrozené muchou tse tse. Veľa obyvateľov pracuje v baniach a štátnych službách.

Hlavnou potravinou vidiečanov je maniok, ktorý sa pestuje v mnohých oblastiach krajiny. Vo vlhkých oblastiach sa pestuje banánovník a rôzne okopaniny, v riečnych údoliach ryža, v suchších fazuľa, olejnica podzemná,, pšenica a kukurica. Veľa roľníkov hospodári úhorovým systémom, vyklčujú les a spravia polia, ktoré opustia, akonáhle sa pôda vyčerpá. Väčšinu poľnohospodárskych prác vykonávajú ženy. Na export sa produkuje káva, palmový olej, kaučuk, kakao, bavlna, čaj.

Poľnohospodárstvo je dôležitou súčasťou národného hospodárstva, aj keď Kongo má aj veľké nerastné a energetické zdroje, ktoré z nej robia jednu z najbohatších afrických krajín. V minulosti bolo Kongo najväčším producentom kobaltu a druhé na svete v produkcii diamantov, najmä priemyselných. Hlavným vývozným artiklom bola meď, ale v posledných rokoch sa využívanie týchto zdrojov značne obmedzilo v dôsledku vládnych konfiškácií a nedostatočných investícií.

Vedľa južnej Kasaje, kde sa ťažia diamanty, je hlavnou ťažobnou oblasťou provincia Shaba ( bývalá Katanga) s mestami Kolwezi, Likasi, Kipushi a Lumumbashi. Ťažia sa tu rudy kadmia, kobaltu, medi, germania, striebra, zinku a ďalších kovov a využíva sa energia z vodných elektrární na riekach Lufira a Lualaba. Najväčšia Hydroelektráreň v krajine je však na priehrade Inga neďaleko ústia rieky Kongo u rýchlo sa rozvíjajúcej Kinshasy.

Obyvatelia

V pralese žije cca 100 000Pygmejov, ktorí sú potomkami prvých obyvateľov Konga. Delia sa do niekoľkých skupín. V pralese Ituri žijú Mbutiovia (deti lesa, ktorí sa dosiaľ živia ako lovci a zberači.). Vytvárajú rodinné skupiny, ktoré sa považujú za príbuzných , no viac ich spája snaha o získanie obživy.

Pygmejovia sú jednou z mnohých etnických a jazykových skupín Konga. V krajine sa hovorí viac ako 200 jazykmi a dialektmi, ale obecným a úradným jazykom zostala francúzština , ktorá je rečou vzdelaných elitných skupín. Dve tretiny obyvateľov hovoria bantuskými jazykmi.

Keď sa portugalskí moreplavci roku 1482 dostali po prvý raz do ústia rieky Kongo, existovala tam mocná konžská ríša. Vládli jej králi sídliaci v meste Mbanza, vzdialenom 250 km od atlantického pobrežia. Krajina mala dômyselné zákonodárne a politické inštitúcie, ktoré boli financované z daní. V 16. storočí začali Portugalci s konžskou ríšou obchodovať. Vyvážali hlavne otrokov, a tak značne zredukovali obyvateľstvo celej oblasti.

Kolonizácia

Až do výpravy Henryho Mortona Stanleyho v rokoch 1874-77 bol európsky vplyv vo vnútrozemí mizivý. Neskoršiu Stanleyho expedíciu financoval belgický kráľ Leopold II., ktorý prehlásil Slobodný konžský štát za svoj súkromný majetok. Leopold dovolil Belgičanom, ktorých si sám vybral, využívať bohatstvo krajiny, čo v mnohých prípadoch viedlo k vykorisťovaniu miestnej populácie. Na túto situáciu upozornil britský konzul Roger Casement a roku 1908 predal Leopold II. svoje výsadné práva v Kongu belgickému štátu. Casement bol za svoje zásluhy roku 1911 povýšený do šľachtického stavu, ale o päť rokov neskôr, bol popravený ako zradca, povzbudzujúci Írov k povstaniu proti Británii.

Belgická politika bola síce k Afričanom o niečo ohľaduplnejšia ako Leopoldova, ale zostala rovnako koristnícka k prírode. Súkromní koncesionári mohli bez obmedzenia získavať slonovinu a ťažiť drevo. Podpore sa tešilo aj úsilie veľkých spoločností, ktoré zriaďovali v krajine plantáže a bane.

Táto koloniálna politika síce viedla k zvýšeniu životnej úrovne, ktorá v 50. rokoch patrila k najvyšším v Afrike, krajina však vôbec nebola pripravovaná na budúcu nezávislosť. Prístup vyššiemu vzdelaniu sa Afričanom otvoril až po roku 1954. Politické strany boli po prvý raz povolené v 50. rokoch, ale boli budované väčšinou na regionálnom alebo kmeňovom základe a cieľom ich snaženia bolo odtrhnutie od zvyšku krajiny.

Keď Belgičania prestali kontrolovať situáciu, vzrastajúci politický nepokoj vyvrcholil roku 1959 nacionalistickými nepokojmi. Nezávislosť krajiny bola vyhlásená roku 1960, ale po niekoľkých dňoch nastala v novo vytvorenej Republike Kongo anarchia. Armáda čiernych vojakov sa vzbúrila proti svojim veliteľom a miestne nepokoje vypukli aj v provinciách Kasaj, Stanleyville a Katanga.

Nezávislosť

V Katange( dnešná Shaba) sa vzbúrenecká vláda podporovaná európskym kapitálom rozhodla odtrhnúť od zvyšku krajiny a spravovať záležitosti provincie samostatne. Po zákroku vojsk OSN bola Katanga roku 1963 znova pripojená ku Kongu, ale obyvatelia Katangy na svoj sen o samostatnosti nezabudli. Roku 1993 opäť vyjadrili odhodlanie vytvoriť samostatný štát.

Národnými vodcami v čase, kedy krajina získala nezávislosť, boli Patrice Lumumba a Joseph Kasavubu, ktorí stáli na čele opozičných nacionalistických skupín. Prvý z nich sa stal predsedom vlády, druhý prezidentom. Ich vzájomná rivalita skončila zavraždením Patrice Lumumby roku 1961.

Roku 1965 na tridsať rokov uchopil moc generál Joseph Désiré Mobutu, ktorému sa darilo odolávať viacerým pokusom o štátny prevrat aj inváziám exilových vojsk do Shaby. Po roku 1971 bola v krajine povolená jediná strana. Ako vodca Ľudového revolučného hnutia sa stal Mobutu automaticky prezidentom a udržal sa pri moci až do prevratu roku 1997.

Roku 1971 vyhlásil Mobutu politiku „ autenticity“, ktorá bola pokusom o návrat k africkým koreňom. Veľa európskych názvov, ako vlastných tak zemepisných, bolo zmenených na africké. Kongo sa stalo Zairom, Léopoldville Kinshasou a občania sa mali vzdať svojich kresťanských mien. Mobutu si zmenil meno na Mobutu Sese Seko a vynechal mená Joseph Désiré.

Aj keď Mobutu započal politické reformy, bol stále vzdialenejší od politickej reality. Jeho vláda bola stále skorumpovanejšou, takže v 90. rokoch bola už iba karikatúrou skutočnej výkonnej moci. V provinciách Shaba, Kasaj a Kivu vypukli etnické konflikty, ktoré si vyžiadali tisícky mŕtvych. Násilnosti v susednej Rwande sa stali iskrou, ktorá začala revolúciu. Partizánska armáda Laurenta Kabily, ktorá si získala podporu na juhu a na východe krajiny sa uberala na západ a takmer bez odporu sa zmocnila Kinshasy. Mobutu ušiel do exilu. Kabila sa stal prezidentom a premenoval Zair na Kongo. Sľúbil síce demokratické zmeny, ale zlepšenie bezútešnej hospodárskej situácie obyvateľov bude vyžadovať vládu pevnej ruky.

Krajina totiž musí obnoviť vývoz poľnohospodárskych výrobkov a nerastných surovín, znížiť rozpočtový deficit a zaviesť prísnu politiku, ktorá by pomohla skoncovať s hyperinfláciou a obnoviť hodnotu meny. Nepokoje v krajine odradili aj turistov. Pokiaľ sa však Kongu podarí udržať mier a stabilitu, môže milovníkom dobrodružstva ponúknuť nádhernú nezničenú prírodu. V krajine sú národné parky a rezervácie s bohatou faunou, malebné hory a jazerá na východe, vodopády, z ktorých najväčší je 340 m vysoký Lofoi a ďalej kľudné rieky.