fotogaléria Líbya   Oficiálny názov: Líbyjská arabská ľudová socialistická džamahírija Správne členenie: 26 šaabíjí Politický systém: islamská socialistická republika Hlavné mesto: Tripolis Rozloha v km2: 1 759 540 Obyvateľstvo: 6 600 000 (hustota 4 os. / km2) Jazyk: arabčina Mena: líbyjský dinár ( 1€ -> cca 1,74 LYD ) Lokalita: Kajiny sveta - Afrika Časové pásmo: Z + 2:00h Susedia: Alžírsko, Čad, Egypt, Niger, Sudán, Tunisko     Organizov. zájazdy:  áno Vycestovanie: cestovný pas, vízum Pozri tiež: • Líbya   • dovolenka Líbya   • hotely Líbya   • doprava Líbya   • letenky Líbya   • cestovné kancelárie Líbya   • lastminute Líbya   NAJPOPULÁRNEJŠIE KRAJINY SVETA - TOP 15:   Bulharsko, Česko, Egypt, Francúzsko, Grécko, Chorvátsko, Kuba, Rakúsko, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Taliansko, Thajsko, Turecko

LÍBYA

Bývalú púštnu krajinu chudobných kočovníkov katapultovali do 20. storočia príjmy z ropy a rozporuplný diktátor.

Líbyjská arabská ľudová socialistická džamahírija a jej vodca Múammar Kaddáfí zohrali na svetovej scéne od roku 1969 až do roku 2011 kedy prišla éra masívnych protestov v moslimských krajinách nejednu provokatívnu úlohu.

Líbya patrí k najmilitantnejším členom Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC). Presadila napríklad prudký rast cien ropy, čo v 70. rokoch ťažko postihlo hospodárstvo západných krajín. Líbya financuje partizánske hnutia po celom svete. Krajina bola veľakrát odsúdená za prípravu teroristov mnoho násilných činov. Napríklad poskytovala zbrane a finančnú pomoc moslimom a ľavicovým silám v Libanone, eritrejským povstalcom proti etiópskej vláde, protiamerickým silám v Nikaragui a tiež Írskej republikánskej armáde.

Hnev Spojených štátov voči Kaddáfimu dosiahol vrcholu v roku 1986, kedy americké bombardéry zaútočili na teroristické základne v líbyi. Veľa krajín vyjadrilo s útokom ostrý nesúhlas. Odpoveďou bola v roku 1988 letecká katastrofa v škótskom Lockerbie, z ktorej boli obvinení líbyjskí teroristi. Keď ich odmietol Líbyjský vodca vydať, vyhlásila OSN začiatkom 90. rokov proti Líbyi sankcie.

Kaddáfího moc doma aj na medzinárodnom poli závisí od ropy. Do objavenia ropy v roku 1958 patrila Líbya k najchudobnejším krajinám sveta. Dnes ročná ťažba dosahuje 70 mil. ton, určených prevažne na vývoz do krajín Európskej únie. Surová a spracovávaná ropa predstavuje 99 % vývozu a zaisťuje Líbyjčanom najväčší ročný príjem na hlavu na africkom kontinente. Pri súčasnej úrovni ťažby vystačia zásoby približne do roku 2045, ale vláda už začala investovať vo veľkom po celom svete, čo by malo pomôcť v čase, kedy budú ropné zásoby vyčerpané.

Kaddáfí v roku 1969 zvrhol vojenským prevratom monarchiu, je mnohými Líbyjčanmi považovaný za hrdinu a inými za nebezpečného tyrana. Nakoľko už proti nemu bolo podniknutých niekoľko pokusov o atentát, uchýlil sa do pevnosti mimo hlavného mesta Tripolis. Príjmy z ropy používa Kaddáfí na zlepšenie životných podmienok Líbyjčanov aj na financovanie politického a vojenského terorizmu po celom svete.

Obyvateľstvo

Líbyi priniesla revolúcia decentralizovanú formu demokracie, v ktorej je veľa právomocí v rukách ľudových zhromaždení každej obce. Tak sa v spoločnosti obyvateľov miest, poľnohospodárov a kočovníkov dostáva všetkým zastúpenie- džamahírija“ vlastne znamená „vláda ľudových más“. Napriek tomuto systému všeobecného zastúpenia zostáva Líbya diktatúrou. Medzi obyvateľstvom však narastá politické uvedomenie, najmä medzi mladými, ktorí prevažujú. Vďaka vysokej pôrodnosti a lepšej zdravotnej starostlivosti dosahuje ročný nárast obyvateľov 3,7 %.

Táto krajina mladých ľudí má však veľmi staré dejiny. Na severovýchodnom pobreží sa nachádzali egyptské a grécke osady, na severozápade sa usídlili najprv Féničania a po nich Kartáginci. Potom prišli Rimania, ktorí si prispôsobili niektoré grécke budovy. Najkrajšie rímske pamiatky v Líbyi a možno v celej Afrike ( hradby, kúpele, oblúky, chrámy a fóra) sa nachádzajú na pobreží pri Leptis Magna. Po Rimanoch prišli Vandali a Byzantínci, v 7. stor. n.l. začali do krajiny prenikať Arabi, ktorí priniesli islam a obrátili časť miestnych obyvateľov na svoju vieru. V polovici 16. storočia pripojili Turci oblasť k Osmanskej ríši. Poslednú kolonizáciu začali v roku 1911 Taliani, ale trvalo im 30 rokov, než púštne kmene pokorili. Od roku 1939 ovládalo Taliansko Líbyu ako svoju provinciu.

Počas 2. svetovej vojny bojovala britská 8. armáda s Talianmi a Nemcami o pobrežné oblasti. Najznámejšia bitky sa odohrala o Tobruk na severovýchode krajiny. Týchto bojov sa účastnila aj československá jednotka. Po vojne bola Líbya okupovaná Britmi a Francúzmi a roku 1951 bolo vyhlásené Líbyjské kráľovstvo na čele s kráľom Idrísom.

Líbya je púštna krajina. Väčšinu jej územia pokrýva Sahara. Okrem oáz v púšti sú jedinými zelenými oblasťami pobrežie Stredozemného mora a zalesnené kopce na severovýchode. V týchto dvoch oblastiach žije 90 % obyvateľov. Medzi nimi sa rozprestiera púšť v dĺžke 800 km. V líbyjskom vnútrozemí boli zaznamenané rekordné svetové teploty dosahujúce viac ako 50°C v tieni. Noci v púšti môžu byť chladné. Severovýchod a severozápad má stredomorské podnebie s horúcimi a suchými letami a chladnými a vlhkými zimami. Vo vrchovinách a na pobreží často prší a je tam aj najúrodnejšia pôda.

V poľnohospodárstve pracuje okolo 20 % obyvateľov, ale vyrába iba 5 % hrubého národného produktu. Hlavnou poľnohospodárskou oblasť tvorí trojuholník medzi Tripolisom, Homsom a Gharjánom na severozápade. Hlavnými plodinami sú jačmeň, pšenica, datľová palma, figovník, olivovník, podzemnica olejná a hrozno. V Líbyi sa chová veľké množstvo oviec, kôz aj dobytka. Vyvážajú sa usne a kože.

Väčšina obyvateľov Líbye sú Arabi, aj keď v púšti žijú aj pôvodní Berberi, ktorí obývajú spoločné dediny. Ďalšou menšinou sú kočovní Tuarégovia.

Kaddáfiho plány

Kaddáfí sníva o tom, že odstráni chudobu z krajiny. Rozsiahle zavodňovacie plány menia púšť na úrodnú pôdu pomocou vody čerpanej z podzemných zásob. Dnes sa zavodňuje viac ako 20 000ha pôdy. Ďalším veľkým projektom je vytvorenie „umelej rieky“, ktorá by potrubím privádzala vodu z týchto zásob do miest a fariem na pobreží.

V krajine sa rýchlo buduje priemysel, nové továrne vyrábajú petrochemické produkty, oceľ a cement. Rýchle zmeny so sebou nesú nevyhnutne problémy. Priemyselný rast urýchlil prílev obyvateľov do miest, ktoré sú preľudnené a trpia nedostatkom bytov. Uskutočňujú sa však rozsiahle sociálne projekty, zahŕňajúce bezplatné vzdelanie a bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Kaddáfí kladie veľký dôraz na bytovú výstavbu. Sám pochádza z kočovnej arabskej rodiny a vyrastal v stanoch v púšti. Keď sa prehlásil za vodcu revolúcie, prisahal, že nepresťahuje svoju matku zo stanu skôr, dokiaľ nebudú všetci Líbyjčania mať kde bývať. Nikto nespochybňuje právo chudobných na bývanie, ale niektoré „výdobytky“ líbyjskej revolúcie sú sporné.

Formovanie vlastnej identity

Celé stáročia trpeli Líbyjčania pod cudzou nadvládou, ktorá im zabránila nájsť vlastnú identitu. Po vyhlásení nezávislosti zrušil Kaddáfí úspory v bankách a veľkú časť právneho systému. Znárodnil majetok miest, zahraničný obchod a maloobchod. Znárodnil tiež majetok všetkých cudzích ropných spoločností.

Ako národné náboženstvo zvolil islam, napriek tomu že nieje prísnym fundamentalistom. Jeho politika totiž odporuje niektorým islamským tradíciám. Zo začiatku presadzoval oslobodenie žien, ale koncom 80. rokov došlo v Líbyi k rozmachu islamského fundamentalizmu. Stovky ľudí bolo uväznených a prichádzali správy o hrubom porušovaní ľudských práv. V roku 1993 oznámil Kaddáfí zavedenie princípov islamského práva (šaríje), ktorá trestá zlodejov uťatím ruky, cudzoložníkov bičovaním a cudzoložnice ukameňovaním k smrti. V roku 1994 oznámil, že aplikácia šaríje bude ešte rozšírená.

Hlavnými témami Kaddáfího zahraničnej politiky sú arabský nacionalizmus, antiimperializmus a protiizraelské výpady. Od svojho nástupu k moci sa opakovane snažil spojiť Líbyu s inými arabskými krajinami, ale jeho doterajšie pokusy o založenie Federácie arabských štátov(1971), o úniu s Egyptom (1973), alebo s Tuniskom (1974) aj jeho územné nároky voči Čadu(1980) skončili neúspešne.

Potom, čo OSN vyhlásila proti Líbyi sankcie, ocitla sa krajina v stále sa prehlbujúcej izolácii a príjmy z ropy klesali. Zdá sa, že Kaddáfí nemá už situáciu tak pod kontrolou ako v minulosti. Napriek privatizácii a hospodárskym reformám sa hospodársky rast spomaľuje a v krajine, ktorá musí dovážať 75 % svojej spotreby potravín , si obyvatelia museli napriek čiernemu trhu privyknúť na dôsledky medzinárodnej izolácie a nedostatku v mnohých oblastiach.

Dovolenka a cestovný ruch

Medzi turistické lákadlá patria pamiatky, fascinujúca krajina, pobrežné a skalnaté pláže a jazerá na pobreží Stredozemného mora, Eljabel Elakhdar (zelená hora), Eljabel Elgharbi (Západná hora) a niekoľko oblastí v líbyjskej púšti (Sahara). Architektúra starých budov a miest, historické starožitnosti, zvyky, tradície a folklór, ktoré sa považujú za dôležité z dôvodu ich staroveku, originality a príslušnosti k historickým éram, púštne rastliny, korytnačky s viacerými hlavami, niekoľko druhov vtákov. Vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v Líbyi odporúčame všetkým záujemcom o návštevu Líbye, aby si pred vstupom do krajiny prečítali odporúčania MZV.

Prvým miestom, ktoré väčšina turistov navštívi pri príchode do Líbye, je Tripolis - hlavné mesto Líbye. Je to mesto islamskej civilizácie, arabského umenia a remesiel, kde každý pomník rozpráva zaujímavý príbeh. Dominantným miestom Tripolisu je hrad Al-Saraya Al-Hamra, ktorý zaberá východný kvadrant starého mesta. Hradné múzeum prináša archeológiu a artefakty starovekej líbyjskej histórie, ktoré pokrývajú fenické, grécke a rímske obdobia. Tripolis je sviežou záhradou plnou olivovníkov, paliem, viniča a oranžových hájov.

Medzi ďalšie zaujímavosti cestovného ruchu patria destinácie: Benghazi - druhé najväčšie mesto v krajine so stredomorským podnebím, stredne vlhkými zimami a teplým suchým letom. Derna - na pobreží Stredozemného mora, Germa - malá dedina v západnej časti Líbye známa ako púštna oblasť Fezzan. Ghadhames - krásne oázové mesto v blízkosti hranice s Alžírskom a Tuniskom. Ghat - sa nachádza v juhozápadnej časti Líbye, takmer uprostred veľkej púšte Sahara. Mesto Sussa - na pobreží Stredozemného mora, slúžilo ako prístav a bolo jedným z piatich miest gréckej Pentapolis. Shahat (Šahat) - jedna z najväčších a najkrajších archeologických oblastí v Zelených horách, svetové dedičstvo. Leptis Magna - archeologická lokalita v severnej časti Líbye. Sabratah - starobylé prístavné mesto Tripolisu. Tolmeitha (Ptolemais) - na úpätí Zelených hôr a tvorí súčasť impozantnej gréckej Pentapolis. Tukra (Teuchira) - historické mesto. Zuwaylah a Jalu ponúkajú vynikajúce safari do púšte.