| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Dnešná brána severnej Afriky je dedičom mocného kráľovstva Maurov.
Maroko má strategickú polohu pri Gibraltárskom prielive, ktorý je západným vstupom z Európy do Afriky. Maroko od Európy je vzdialené iba niekoľko desiatok kilometrov, ale svojim charakterom patrí k Orientu a Afrike. Gibraltársky prieliv je však iba 13 km široký a tak kontakty medzi Európou a Marokom pretrvávali už od antiky. Dnešné Maroko je jedným z posledných troch afrických kráľovstiev. Je to konzervatívny štát, ktorý si napriek úzkym vzťahom s ostatnými arabskými krajinami uchoval jasnú západnú orientáciu. Územné nároky Maroka na riedko obývané susedné územie Západnej Sahary však zavlieklo krajinu do dlhej a nákladnej vojny.
Maroko leží v susedstve Atlantického oceánu, Stredozemného mora a Sahary. Od severovýchodu do krajiny preniká mohutné pohorie Atlas, ktoré sa delí na Stredný Atlas s max. výškou 3 340 m, Vysoký Atlas s najvyššou horou Tubkal (4 165 m)a za údolím a riekou Sús sa dvíha Antiatlas, ktorý je už okrajom Saharskej plošiny. Na severe pozdĺž Stredozemného mora sa dvíhajú chrbty pohoria Ríf. Celý horský systém rozdeľuje krajinu na dva krajinné celky. Na juhu a juhovýchode to sú okrajové plošiny Sahary s kamenistou alebo piesočnatou púšťou. Obývané sú iba niektoré oázy. Na západ a na sever od horských chrbtov sa pozdĺž morského pobrežia nachádzajú úrodné zavlažované nížiny, najmä na pobreží Atlantického oceánu.
Medzi atlantickými nížinami a Atlasom leží zaujímavá krajina s nápadnými stolovými horami, nazývaná Meseta. Na pobreží a v riečnych údoliach Mesety je sústredený všetok život Maroka. Vo vnútrozemí sú mestá ako Marakéš, podľa ktorého dostala krajina meno. Na pobreží prekvitajú prístavné mestá ako Casablanca a hlavné mesto Rabat. Lesy rastú na 12% územia, väčšinou na horských svahoch. Okrem typicky afrických zvierat, ku ktorým patrí aj populácia makakov, je Maroko zimoviskom mnohých európskych vtákov. Krajina má niekoľko prírodných rezervácií a krasovú krajinu v Strednom Atlase-Tazekku.
Ako ostatné severoafrické krajiny bolo aj Maroko v staroveku postupne ovládané Kartágincami, Rimanmi a Vandalmi. Okolo roku 685 prišli do krajiny od východu Arabi, ktorí so sebou priniesli islam. Maurovia dostali meno po severoafrickom berberskom kmeni. Dynastia berberských Almoravidov, ktorá vládla v 11. storočí v Marakéši, ovládala územie od Španielska po Senegal. Roku 1492 vyhnali kresťanské vojská Maurov z ich poslednej španielskej dŕžavy v Granade a dobyli niekoľko miest na marockom pobreží. Do roku 1578 Maurovia dobyli územia späť, ale Ceuta a Melilla zostali dodnes španielskymi enklávami.
Ďalších 300 rokov, bolo Maroko nezávislé. Na konci 19. storočia však oň usilovali európske koloniálne mocnosti Francúzsko a Španielsko. Roku 1912 sa takmer celá krajina stala francúzskym protektorátom, Španielsku pripadol malý protektorát na severe a Tanger sa stal medzinárodným demilitarizovaným pásmom.
Sultán zostal na čele krajiny, no jeho moc bola obmedzená. Jedinou vážnou opozíciou boli berberské skupiny v horách. V 1. svetovej vojne bojovali Marockí vojaci po boku Francúzov a po boku generála Franca v španielskej občianskej vojne, ktorá vlastne začala povstaním na španielskych vojenských základniach v Maroku. V 2. svetovej vojne roku 1942 pristali spojenecké vojská v Maroku a v Alžírsku, aby vyhnali Nemcov zo severnej Afriky.
Po vojne sa sultán Muhammad Ibn Júsuf stal predstaviteľom národného hnutia za nezávislosť a s jeho prispením získalo Maroko nezávislosť. Roku 1957 sa sultán stal kráľom a po ňom nastúpil na trón jeho syn Hassan II. Roku 1965 prepukli v krajine nepokoje a bol vyhlásený výnimočný stav. Roku 1972 bol zrušený zákaz politických strán. Nová ústava bola schválená referendom roku 1992.
V posledných rokoch sa kráľ Hassan snaží vyvarovať možných konfliktov s fundamentalistickými islamskými skupinami. Napriek tomu že sa marocké hospodárstvo rozvíja v porovnaní s ostatnými africkými štátmi uspokojivo, sociálne problémy v krajine pretrvávajú. Najviac sa Maroko borí s populačnou explóziou. V období rokov 1970 až 1990 sa počet obyvateľov zvýšil o 10 miliónov. Školská dochádzka je povinná od 7 do 13 rokov, ale polovica dospelých je negramotná. Nezamestnanosť je vysoká a Maročania utekajú do miest alebo hľadajú ilegálne prácu v Európe.
V Maroku žijú prevažne miešanci Arabov a Berberov, neskôr aj černochov, Francúzov a Španielov. Berberi sú potomkami pôvodných obyvateľov, ktorí tu žili pred tisíckami rokov a kedysi ovládali celú oblasť až k Egyptu. Takmer všetci Maročania sú moslimovia. Obyvateľstvo používa ako úradný jazyk srabčinu. Francúzština sa používa ako obchodný jazyk, v mestách sa hovorí aj španielsky. Malé francúzske, talianske a španielske komunity používajú svoj jazyk.
Maroko zostáva poľnohospodárskou krajinou, 50% obyvateľov obrába pôdu a poľnohospodárske produkty zaisťujú 30% príjmov z vývozu. Hlavnými pestovanými plodinami sú jačmeň, kukurica a pšenica. Maroko patrí k popredným vývozcom citrusových plodov. Pestuje sa aj vinná réva, olivovník a veľa druhov zeleniny. Životná úroveň v krajine je rozdielna. Veľa ľudí je chudobných a tretina žije pod hranicou biedy.
V minulosti patrili k marockému bohatstvu fosfáty na výrobu umelých hnojív. Maroko zostáva po Spojených štátoch a Rusku tretím najväčším vývozcom fosfátov na svete. Maroko je najväčším producentom striebra. Má aj ďalšie nerastné bohatstvo: rudy železa, zinku, mangánu, olova, kobaltu a jediné zásoby čierneho uhlia v severnej Afrike. Marocké hospodárstvo patrí k najkomplexnejším a najrozvinutejším v Afrike. Krajina je sebestačná vo výrobe textilu a väčšinu svojich poľnohospodárskych produktov konzervuje. Montujú sa tu automobily, vyrába mydlo a cement, priemysel na spracovanie morských rýb patrí k najväčším v Afrike. Maroko teraz hľadí cez more do Európskej únie, ktorá by sa v budúcnosti mala stať hlavným obchodným partnerom.
Dôležitým zdrojom príjmov bol dlho cestovný ruch. V 90. rokoch však počet návštevníkov neustále klesá. Dnešné dva milióny turistov ročne sú iba polovicou tých, ktorí prichádzali na konci 80. rokov.
Rabat, hlavné mesto Maroka sa nachádza medzi Atlantickým oceánom a Boureg Regreg. Dnes nastavuje tón cestovnému ruchu tejto moslimskej krajiny, poznačenej turbulentnou históriou. Nachádzajú sa tu pozostatky starovekých civilizácií, ktoré objavíte sledujúc ich príbeh. Miesta, ktoré navštívite, sú skutočne veľkolepé, architektúra minulosti perfektná.
Oujda a Saïdia sa nachádzajú na severovýchode Maroka, Oujda a Saïdia sa rozprestierajú na hranici s Alžírskom. Stojí za to objavovať šarm oboch miest vzdialených od seba len 65 kilometrov. Saidia leží pri pobreží Stredozemného mora a Oujda na juh vo vnútrozemí. Oujda bola starým priechodom medzi Marokom a Alžírskom. Dnes Oujda zostáva pohraničným mestom, kde silne cítiť autentickosť Maroka, kde sú tradície silne zakotvené a zachované.
Turisti obzvlášť oceňujú krásu krajiny, veľkoleposť jej pamiatok a sympatie Maročanov voči cudzincom. Počas dovolenky v Maroku nezabudnite navštíviť mesto El Jadida-Mazagan, ktoré sa nachádza pri mori a zvádza turistov svojim šarmom, kontrastujúcim medzi tradíciou a modernosťou. Zapísané do zoznamov svetového dedičstva pre historické opevnenie a stavby postavené Portugalcami. Vďaka geografickej polohe má významn v oblasti medzinárodného obchodu. Prístav zásobuje trh s čerstvými rybami, ktoré tvoria jednu z hlavných komodít pre obchod Maroka. Zároveň je Jadida slávnym prímorským letoviskom, krásne pláže podmieňujú veľmi populárnu destináciu pre turistov. Môžete si vybrať pláž Sidi Bouzid alebo Hazouia.
Agadir sa nachádza na juhozápade Maroka, na pobreží Atlantického oceánu, je považované za jedno z top prímorských letovísk v krajine. Vďaka idylickému prostrediu a miernemu podnebiu v priebehu celého roka toto mesto ponúka relaxáciu, únik zo všednosti. Turisti si užijú 10 km dlhú pláž, Agadir sa stáva veľmi moderným mestom so svojimi rozsiahlymi ulicami, bulvármi, hotelmi a skvelou zátokou. Napriek tomu, že stratilo obraz tradičného marockého mesta, stále si zachováva niektoré stopy minulosti, ako fragmenty svojej bývalej obrannej pevnosti. Mesto sa javí ako najviac pro-európske, kde ženy nosia najbežnejšie západné oblečenie.