| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Krajina v Strednej Amerike pri Tichom oceáne, na území ktorej sa v minulosti nachádzala Mayská ríša, sa už dvesto rokov zmieta vo vojnách, povstaniach a striedajúcich sa režimoch.
Posledný dvanásťročný boj o moc si v malej stredoamerickej Salvádorskej republike vyžiadal prinajmenšom 80.000 obetí. V rokoch 1979-92 muselo 500 000 ľudí opustiť svoje domovy a 500.000 ľudí odišlo do exilu. Vlády, ktoré boli pri moci v 80. rokoch, boli obviňované z porušovania ľudských práv, z mučenia a popráv svojich politických odporcov.
Medzi obeťami násilia bol aj obhajca ľudských práv, rímskokatolícky arcibiskup Oscar Romero, ktorého zavraždili pravicoví extrémisti v roku 1980. Príčinou nepokojov bolo rovnako ako inde v Latinskej Amerike nerovnomerné rozdelenie pôdy a obrovské sociálne rozdiely. Ešte v roku1994 patrila 60 rodinám tretina pôdy v krajine., práve tá, na ktorej sa pestuje bavlník - hlavná vývozná rastlina. Tieto bohaté rodiny sa s podporou milícií snažili udržať svoju pozíciu a blokovali všetky pokusy o sociálne a hospodárske reformy. Oproti tomu 90% vidiečanov vlastnilo iba pätinu pôdy. S výnimkou bielej elity, pozostávajúcej väčšinou z veľkých vlastníkov pôdy, sú Salvádorčania z 89 % mestici španielsko-indiánskeho pôvodu, zvyšok sú Indiáni.
Koncom 60. rokov sa veľa vidiečanov začalo združovať do politických strán. Aj keď zo začiatku nemali žiadnu moc, postupne ich vplyv narastal, po tom čo sa im dostalo podpory kresťanských demokratov, socialistov a komunistov a najmä po víťazstve socialistického sandinovského hnutia v Nikaragui roku 1979. Na čelo dočasnej vlády sa dostal kresťanský demokrat José Napoleon Duarte, ktorý sa o rok neskôr stal prezidentom. Bol tak spravený prvý krok k odovzdaniu moci civilnej vláde. Ale Duartovi sa nedarilo riešiť rastúcu sociálne a občianske nepokoje.
Čoskoro ľavicové opozičné hnutie FMLN vyzvalo k ozbrojenému boju za vyriešenie sociálnych nerovností. FMLN sa tešilo podpore ľavicovej vlády v Nikaragui, zatiaľ čo Spojené štáty v obave zo šírenia komunizmu poskytovali významnú hospodársku a vojenskú pomoc salvádorskej armáde. V rokoch 1982-84 sa výrazne posilnilo postavenie predáka ultrapravicového združenia (ARENA) Roberta d´ Aubuissona. Jeho brutalita však vyvolala protesty obyvateľov Spojených štátov, ktorí sa búrili proti podpore, ktorú ich vláda jeho režimu poskytovala.
V roku 1984 zvíťazil v prvých demokratických prezidentských voľbách umiernený Duarte. Jeho mierové návrhy však partizáni odmietli. V roku 1989 sa dostala k moci ARENA a roku 1994 vyhral voľby jej kandidát Armando Calderón Sol.
Vojna a represie neboli pre Salvádorčanov ničím novým. Už od získania úplnej nezávislosti bo život v krajine poznamenaný vnútornými konfliktmi a vojenskou diktatúrou. Krajina sa dostala do vojny aj so svojimi susedmi, napríklad salvádorské vojská vnikli na územie Hondurasu po futbalovom zápase medzi oboma krajinami.
Situácia bola kuriózna: kvalifikačné zápasy na majstrovstvá sveta sa hrali v hlavných mestách obidvoch krajín v San Salvadore a v Tegucigalpe. V obidvoch mestách došlo k napadnutiu fanúšikov súpera , čo bolo zámienkou na konflikt. Hlavnou príčinou však bola nezákonná migrácia takmer 300 000 Salvádorčanov do Hondurasu v predošlých dvadsiatich rokoch. Salvádorská invázia trvala iba päť dní, ale napätie trvalo celé roky a prudko vzrástlo v roku 1976, kedy došlo k pohraničným zrážkam armád oboch krajín.
V roku 1992 sa podarilo ukončiť občiansku vojnu pod patronátom Spojených štátov . Ťažko dosiahnutý mier však iba poukázal na rad pretrvávajúcich problémov, najmä nedostatočnú úroveň hospodárskeho vývoja a nedostatočnú dopravnú infraštruktúru. Aj keď 21 % práceschopných Salvádorčanov je v priemysle, jedná sa väčšinou o malé podniky spracovávajúce poľnohospodársku produkciu. Obdobie mieru umožnilo previesť ekonomické reformy, ktoré mohli stabilizovať hospodárstvo.
Do 10. storočia bol Salvador súčasťou mayskej ríše a z tých čias pochádzajú tiež najstaršie pyramídy. Pred príchodom Španielov v 16. storočí ovládali krajinu od 11. do 15. storočia príbuzní Aztékov Pipilovia, ktorí tiež založili mesto Cuscatlán (dnešný San Salvador) a takto nazývali aj svoju ríšu, ktorej meno v preklade znamená Krajina pokladov. Pamiatky ich civilizácie sa nachádzajú po celej krajine, k najvýznamnejším patria ruiny mesta El Tazumal. Ale časy, kedy salvádorská spoločnosť prosperovala, sú dávno preč. Dnešní obyvatelia zberajú horké plody občianskej vojny.
Salvador je najhustejšie osídlenou krajinou Strednej Ameriky, a tak jeho hlavným vývozným artiklom sú ľudia. V krajine je nedostatok pracovných príležitostí aj potravín a občianska vojna naviac ťažko poškodila poľnohospodárstvo, priemysel aj služby. Spojené štáty, Nemecko a Japonsko poskytli prostriedky k zahladeniu vojnových škôd, ale situácia sa zlepšuje iba pomaly. Začiatkom 90. rokov začínali uvádzať do prevádzky zničené farmy a továrne, inflácia aj nezamestnanosť však zostali vysoké.
Vojna ešte skomplikovala mnohé sociálne problémy. Dnes je asi 30 % obyvateľov negramotných a podvyživených. Takmer 40 % obyvateľov pracuje v poľnohospodárstve, ktoré vytvára 10 % národného produktu, a káva predstavuje 50 % exportu krajiny. Nasleduje bavlna a cukor , ktorých produkcia je v kríze a rozvíjajúci sa textilný priemysel. Ľudia pestujú na vlastnú obživu ryžu, kukuricu a fazuľu. Vyváža sa aj obmedzené množstvo hovädzieho mäsa a dreva. Salvador je najväčším producentom balzamu ktorý sa využíva v medecíne a kozmetike.
Veľkým problémom po odlesnení sopečných svahov stala úrodnosť pôdy, nakoľko pôdna erózia je na postupe. Salvador leží na náhornej sopečnej plošine uzatvorenej medzi dvomi pohoriami s aktívnymi sopkami. Pohoria sa tiahnu od východu na západ a pri ich úpätí sa nachádzajú dve veľké jazerá napájané riekami. Rieka Lempa pretína južný chrbát a do Tichého oceánu sa vlieva cez širokú piesočnatú deltu. V období dažďov, ktoré trvá od mája do októbra, dochádza k záplavám. Väčšina miest a osád sa nachádza v chladnejších vrchovinách, ako na horúcom a vlhkom pobreží.