 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
krajina, jej obyvateľstvo, história ...
možnosti dovolenky
turistické zaujímavosti a atrakcie
špecializované cestovné kancelárie
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
SUDÁN
Napriek tomu že najväčší africký štát trápia suchá a vojny, je to krajina veľkých možností.
Sudánska republika je najväčšou africkou krajinou, ale má tiež najväčšie problémy: sucho, hlad, hospodársku krízu, politickú nestabilitu a občiansku vojnu. Hladomor sa zhoršuje so znižovaním ročného úhrnu zrážok, teda od 70. rokov. Krízou postihnuté hospodárstvo už celé roky trpí nedostatkom investícií a neschopnosťou získať devízy. V 90. rokoch prekročila inflácia 100 a hospodárstvo stagnovalo.
Na krehkej politickej scéne dlhé roky dominoval diktátorský prezident Džafar Nimajrí – od roku 1969, kedy sa chopil moci, došlo k 12 pokusom o jeho zosadenie. Nakoniec bol zosadený vojenským prevratom v roku 1985. V období 1986-89 sa pri moci vystriedalo niekoľko civilných koaličných vlád a potom opäť došlo k vojenskému prevratu a moc uchopil Umar Ahmed-al-Bašír.
Od roku 1955 v krajine s prestávkami zúri občianska vojna medzi severom a juhom, spôsobená rasovými a náboženskými rozdielmi. Sudán je viac rasovou krajinou. Na severe žijú Arabi, ktorí vyznávajú islam a prirodzene sa obracajú k Blízkemu východu. Na juhu žijú čierni Afričania, z ktorých niektorí sú kresťania, ale väčšinou vyznávajú domorodé náboženstvá a hovoria vlastnými jazykmi. Na juhu žijú tiež Dinkovia a Nuerovia , ktorí patria k najvyšším ľuďom na svete veľa mužov dorastá do výšky 2 m, ďalej Šillukovia, Bariovia a Zandovia. Všetci majú vlastné zvyky a náboženstvá, hudbu, tance aj remeslá.
Hlavným jazykom v Sudáne je arabčina, ľudia často rozumejú po anglicky, ale celkom sa tam hovorí 115 jazykmi. Asi štvrtina obyvateľov žije v mestách. K rozvinutej spoločnosti má však Sudán ďaleko. Ešte dnes takmer jedno dieťa z desiatich zomiera do prvého roku života. Sudán so svojou veľkou rozlohou zaberá ako časť Sahary na severe, tak aj južnú rovníkovú oblasť s pohorím Bahra l-Ghazal, kde rastú dažďové lesy a vlahy býva nadbytok.
Prírodné podmienky
Väčšinu centrálnej časti zaberá údolie horného Nílu. Na severe východo-africkej plošiny a hraníc s Ugandou po Vádí Halfa na hraniciach s Egyptom dosahuje dĺžka sudánskeho Nílu 3.475 km. Biely Níl steká z Ugandskej vysočiny, kde prší celý rok, Modrý Níl odvodňuje etiópske hory. Rovníkové dažde tu spôsobujú každoročne záplavy, ktoré sú pre Egypt tak dôležité. Niekedy však majú katastrofálne následky. Napríklad v roku 1988 bola pod vodou veľká časť hlavného mesta Chartúmu a takmer milión ľudí zostalo bez strechy nad hlavou.
Na severe sa Níl vinie líbyjskou a Núbijskou púšťou, ktoré sú súčasťou Sahary. Jeho údolie lemované palmami tvorí úzky pás obývateľnej krajiny. Na východe smerom k Červenému moru sa tiahne kopcovitá krajina, kde nepravidelné dažde umožňujú skromnú pastvu pre ovce a ťavy bédžskych kočovníkov. V strednom Sudáne rastú savany, ktoré poskytujú dobrú pastvu, časť je obrábaná ako polia. Krajina na východ od Bieleho Nílu je umelo zavlažovaná. Náhorná plošina Dárfúr na západe dosahuje horou Marra nadmorskej výšky 3.088 m.
Jednotvárne nížiny v južnom Sudáne sú v lete zaplavované, takže tu sa dajú pestovať plodiny aj na predaj. Oblasť Sudd je krajinou močiarov a splavných kanálov. V období sucha často postihujú územné požiare, takže tam rastie iba málo stromov. Sudán je krajinou tropických horúčav. Letné teploty sa pohybujú od 27 °C na severe do 46 °C na juhu, zimné teploty od 16 °C do 27 °C.
Hospodárstvo
Hospodárstvo je celkom závislé na poľnohospodárstve. Zamestnáva okolo 80 % práceschopného obyvateľstva, ktoré pestuje najmä plodiny pre vlastnú potrebu. Na severe žije veľa kočovníkov, ktorých život sa po celé stáročia takmer nemení. Aj keď sa obrába iba 15 % pôdy, krajina patrí k popredným africkým pestovateľom niektorých poľnohospodárskych plodín, ako sú bavlna, podzemnica olejná a sezam. Veľká časť ziskov z exportu však padne na dovoz obilia.
Pestovanie plodín sa rozšírilo najmä po dokončení niekoľkých rozsiahlych zavlažovacích projektov. Bavlník sa pestuje družstevným systémom (projekt Džazíra) a predstavuje polovicu vývozu. Podobný projekt Kenana má za cieľ spraviť zo Sudánu aj vývoz cukru. Na juhu krajiny sa tiahne 360 km dlhý kanál Bahra az-Zaráf, ktorý odvodňuje veľkú časť rozľahlých barín Sudd. V krajine sa zavlažuje 2 mil. ha pôdy, väčšinou medzi Bielym a Modrým Nílom v stredovýchodnom Sudáne. Aj keď tieto oblasti zaberajú necelú polovicu pôdy, ktorá by v Sudáne mohla byť zavlažovaná, predstavujú zároveň 60 % celkovej zavlažovanej pôdy v Afrike.
Stálym problémom zostáva nedostatok cudzej meny na zaplatenie potrebných poľnohospodárskych strojov, hnojív a nafty, ktoré si veľké rozvojové plány vyžadujú. Sudán je najväčším svetovým producentom arabskej gumy, ktorá sa používa na výrobu liečiv a atramentu. Bola tu tiež objavená ropa, veľké nálezisko pri Bentiu v oblasti Sudd by mohlo celkom pokryť potreby krajiny. Využitie tohto bohatstva zbrzdila partizánska vojna.
Malé priemyselné podniky sa venujú väčšinou spracovaniu potravín, výrobe stavebnín, cigariet, ropných výrobkov, cukru a textilu. Veľa kvalifikovaných Sudáncov pracuje v krajinách Perzského zálivu. Peniaze, ktoré posielajú domov, síce pomáhajú hospodárstvu, ale ich neprítomnosť krajina pociťuje, pretože jej chýba pracovná sila.
História
V dávnej minulosti v 5. a 4. tisícročí pr.n.l. sa darilo na území Sudánu dvom starovekým ríšam Kúš a Núbia. V neskorších tisícročiach územie ovládli starí Egypťania. V 7. storočí pr.n.l. sa na brehoch Nílu rozkladala merojská ríša, z ktorej vzišla jedna z dynastií faraónov. Na prelome nášho letopočtu táto ríša pod tlakom Ríma a semitských nomádov zanikla. V 4. storočí sa na území Sudánu nachádzali tri kráľovstvá, ktoré boli v 6. storočí obrátené na kresťanstvo, ale už v 7. storočí sem prenikli Arabi a do konca 14. storočia ovládol islam celú severnú polovicu krajiny. V roku 1820 obsadil veľkú časť severného Sudánu Egypt a obchodoval so slonovinou, otrokmi a bavlnou.
V roku 1881 mahdi (Bohom vedený) Muhammad Ahmad previedol náboženskú reformu islamu a vyhnal cudzincov z krajiny. Britský generálny guvernér v Sudáne Charles Gordon bol poverený úlohou stiahnuť z krajiny egyptskú armádu. V roku 1885 však padol, keď po desaťmesačnom obliehaní mahdisti dobyli Chartúm. Roku 1898 bola armáda mahdího nasledovníka chalífa v Umm Durmane porazená britsko-egyptskou armádou pod vedením generála Kitchenera. Obidve krajiny potom zriadili spoločné kondomínium Sudán, ale v skutočnosti krajinu spravovali iba Briti.
Roku 1955 vypukla v Sudáne občianska vojna, keď sa čierny africký juh snažil odpútať od arabského severu. Vyhlásenie nezávislosti roku 1956 viedlo k novej politickej nestabilite. Demokratický systém bol roku 1958 nahradený vojenskou diktatúrou. K civilnej vláde sa krajina vrátila roku 1964. V roku 1969 podnikol generál Nimajrí druhý vojenský prevrat a o tri roky neskôr ukončil občiansku vojnu priznaním autonómie trom južným provinciám.
Nimajrí ustanovil vládu a znárodnil priemysel a banky. V roku 1973 uzákonil režim jednej strany. Roku 1977 z krajiny vypovedal sovietskych vojenských poradcov a požiadal o pomoc Západ. V polovici 80. rokov dostával Sudán ročne zahraničnú pomoc vo výške 700 mil. dolárov, to znamená viac, ako ktorákoľvek iná africká krajina s výnimkou Egypta. V roku 1983 sa Nimajrí pokúsil posilniť svoju pozíciu medzi fundamentalistami zavedením islamského práva šaríja, ktoré sa vyznačuje prísnymi trestami: zlodeji boli zmrzačení, cudzoložníci bičovaní , alkohol bol zakázaný.
To vyvolalo vzburu neislamských obyvateľov na juhu a opäť vypukla občianska vojna. Sudánska ľudová oslobodenecká armáda potopila parník na Níle, čo si vyžiadalo stovky obetí a prerušenie riečnej prevádzky. Povstalci útočili na priemyselné podniky, zamínovali cesty a železnice. V roku 1986 už ovládali takmer celý juh krajiny.
Občianska vojna v Sudáne trvala v skutočnosti už od získania nezávislosti, o život v nej prišlo okolo milióna osôb a ďalšie tri mil. obyvateľov najmä na juhu museli opustiť svoje domovy. Niektorí ušli na sever, ďalší do susedných krajín Ugandy, Demokratickej republiky Kongo, Kene, Etiópie a Stredoafrickej republiky.
Začiatkom 90. rokov sudánska vláda proti obyvateľom na juhu ostro zakročila. Nielenže do oblasti vyslala armádu, ktorá ostreľovala mestá a dediny, ale zaviedla aj diskriminačné a často neľudské zákony, ako ukrižovanie a kolektívne tresty za individuálne zločiny. Západ bol pobúrený porušovaním ľudských práv sudánskou vládou a jej podporou svetového terorizmu, a preto prerušil pomoc a zaviedol naviac proti krajine sankcie. Sudán sa potom ocitol v medzinárodnej izolácii. Vojna a letá sucha ho pripravili o všetky prostriedky. Drastické obmedzenie zahraničnej pomoci priviedlo krajinu na pokraj bankrotu.
Sudán naviac postihli dlhodobé suchá, ktoré sa prejavujú piesočnými búrkami a postupom púšte. K najviac postihnutým oblastiam patrí severozápad a severovýchod krajiny, kde došlo k zničeniu rozsiahlych poľnohospodárskych plôch. Rieky vyschýnajú, na stromoch nepučia nové listy, na slnku sa povaľujú kostry zvierat.
Napriek prudkým bojom na juhu a sprísnení zákonov v celej krajine sa zdalo, že dochádza k politickému uvoľňovaniu. V roku 1986 sa konali prvé demokratické voľby a priniesli víťazstvo koalícii severanov na čele so Sadikom al-Mahdím. Demokracia však dlho nevydržala. Po vojenskom prevrate v roku 1989 boli politické strany zakázané a krajine vládla Revolučná rada.
Celkom 300.000 Sudáncov umrelo od hladu v čase veľkého sucha v roku 1988. V ťažkej situácii bola poskytnutá krajine rozsiahla medzinárodná pomoc, ktorá však bola komplikovaná neschopnou štátnou správou a dopravnými problémami. V roku 1992 bol vytvorený dočasný parlament a v roku 1993 bola rozpustená Revolučná rada. Na čelo dočasnej vlády bol dosadený prezident, ktorý mal do dvoch rokov pripraviť voľby. V roku 1994 došlo k mierovému jednaniu s povstalcami na juhu. Krajina bola rozdelená na 26 štátov a viceprezidentom bol menovaný kresťan z juhu. Tieto opatrenia však nepriniesli očakávané výsledky, pretože v polovici 90. rokov občianska vojna zintenzívnela. Sudánska ľudová oslobodenecká armáda sa spojila s ozbrojenými silami kongresu Bendža, ktoré operujú popri hranici s Eritreou. Začiatkom roku 1997 zaznamenali isté územné zisky, vďaka nepriamej pomoci z Eritrei, Etiópie a Ugandy, ktoré môžu ohroziť ústrednú vládu.