| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Stredoázijská horská republika prešla po rozpade Sovietskeho zväzu a vyhlásení nezávislosti obdobím občianskej vojny a úpadku.
Stredoázijský Tadžikistan, ktorý je od roku 1991 nezávislý, mal zo všetkých sovietskych republík najnižšiu životnú úroveň. Dnes žije takmer 87 % obyvateľov pod hranicou chudoby. Malý Tadžikistan leží v stredoázijskom horskom uzle, v miestach kde sa stretávajú veľhorské sústavy Pamíru, Ťan Šanu a Alaja. Hory zaberajú 90 % krajiny a poslednú desatinu predstavujú horské kotliny a údolia.
Oddeľujúce jednotlivé horské sústavy. Viac ako 50 % územia leží v nadmorskej výške viac ako 3.000 m a viaceré vrcholy dosahujú výšky viac ako 6.000 m. Snežná čiara leží pomerne vysoko, a tak vysokohorské ľadovce začínajú až vo výškach 4.000-5.000 m a pokrývajú asi 9.000 km2. Ľadovce tiež napájajú väčšinu tadžických riek, ktoré sú veľmi dravé.
Najväčšia časť územia patrí Pamíru, ktorý sa delí na Západný a východný. V Západnom Pamíre sa dvíha najvyšší vrchol krajiny Pik Komunizmu (7.495 m), ktorý sa nachádza pri dvoch hrebeňoch Akadémie vied a Petra Veľkého. V tejto veľhorskej skupine sa nachádza taktiež najvyšší Pamírsky ľadovec Fedčenkov, 71 km dlhý. Západný Pamír je divoko rozoklaný s ostrými štítmi a priepastnými údoliami, ktoré ležia pod štítmi v hĺbke 3.000-4.000 m.
Podnebie je vzhľadom ku kontinentálnej polohe relatívne vlhké a v otvorených údoliach rastú horské lesy. V niektorých údoliach sa pestuje nielen obilie, ale aj réva a marhule, a to až do výšky 2.700 m.
Východný Pamír má celkom iný charakter. Je to v podstate vysoká náhorná plošina vo výške okolo 4.000 m. Podnebie je omnoho suchšie, a tak krajinu obrastá chudobná step až polopúšť. Letá sú horúce, zimy mrazivé. Vo Východnom Pamíre žijú horskí Tadžikovia, ktorí vytvárajú vlastnú autonómnu oblasť. Venujú sa prevažne pastierstvu a žijú v charakteristických obydliach zvaných jurta.
Medzihorské zníženiny sú husto osídlené a obyvatelia sa venujú najmä poľnohospodárstvu. Alaj je od tretej horskej sústavy Ťan Šanu oddelený významným priesmykom Taldyk (3.615 m), ktorým kedysi viedla staroveká Hodvábna cesta, ktorá míňala aj vysokohorské jazero Kara-Kul. V najsevernejších výbežkoch Tadžikistanu, ktoré vypĺňa veľhorský systém Ťan Šan, ležia v údoliach aj významné mestá, z ktorých najväčšie je Hodžent (predtým Leninabad).
Hlavné mesto Dušanbe v Gissarskej kotline vo výške okolo 800 m n. m. je významným dopravným uzlom a strediskom priemyselnej výroby. Leží vo veľmi aktívnom poľnohospodárskom pásme. Na neďalekej rieke Vachš bola ešte počas sovietskej éry vybudovaná veľká priehrada s elektrárňou Nurek.
Nížinaté oblasti, najmä údolie riek Pjandž a Amudar´ja, sú zavlažované a pestuje tam najmä bavlnovník a ovocie na vývoz, obilie a morušovník. Nezákonne sa pestuje mak na ópium a konope, ktoré sa vyváža do krajín Spoločenstva nezávislých štátov. Republika je bohatá na nerastné zdroje uhlie, ropu a zemný plyn, rudy zinku, olova, molybdénu, rádia, arzénu a bizmutu. Zatiaľ však nie sú plne využívané. Zlaté bane prilákali toľko zahraničných investorov, že sa zlato dnes vyváža, ale ďalšiemu rozvoju ťažby často bránia nedostatočne rozvinuté dopravné siete.
Väčšina tadžického zahraničného obchodu smeruje do bývalého Sovietskeho zväzu. Dohoda o obchode a pomoci bola podpísaná aj s najväčším susedom na východe, Čínou. V roku 1996 poskytol Medzinárodný menový fond Tadžikistanu vysokú pôžičku, aj keď s prísnymi podmienkami. Pokiaľ sa v krajine podarí udržať mier, sú jej hospodárske vyhliadky celkom priaznivé.
Ako väčšina stredoázijských republík získal aj Tadžikistan názov podľa najpočetnejšej skupiny, ktorí hovoria jazykom veľmi podobným perzštine. Veľa Tadžikov žije aj v susednom Afganistane, Číne, Kyrgyzstane a Uzbekistane. Tadžikovia však nie sú príbuznými ostatných turkotatárskych populácií Strednej Ázie. Sú potomkami starovekých iránskych kmeňov. Ich územie bolo v 6. až 4. storočí pr.n.l. dobyté Peržanmi, neskôr gréckymi vojskami Alexandra Veľkého a v ďalších storočiach tvorilo súčasť starovekých ríš Baktrie a Sogdiany.
V polovici 8. storočia n.l. bola krajina dobytá Arabmi a nastalo obdobie islamizácie. V stredoveku si územie podmanili Mongoli. Od 15. do polovice 18. storočia bola krajina súčasťou uzbeckého bucharského chanátu. Ku koncu 19. storočia bol Tadžikistan pripojený k Rusku. Obyvateľstvo je prevažne moslimské. Krajina je rozdelená etnicky, nábožensky aj regionálne. Hlavné etnické konflikty vznikajú medzi Tadžikmi perzského pôvodu a Uzbekmi turkotatárskeho pôvodu.
Ako väčšina susedných republík má aj Tadžikistan vysoký nárast obyvateľov. Polovica jeho obyvateľov je mladšia ako 20 rokov a tretinu predstavujú deti do 9 rokov. Ženy tvoria viac ako dve pätiny pracovných síl, zamestnaných mimo poľnohospodárstvo. Väčšina obyvateľov žije na dedinách tzv. kišlakoch. Horskí Tadžikovia vo Východnom Pamíre vytvárajú Horskú badachšánsku autonómnu oblasť, ktorá síce zaberá iba 45 % rozlohy krajiny, ale žijú tam iba 3 % obyvateľov. Hlavným mestom je Horog pri rieke Pjandž.
Po rozpade ZSSR a vyhlásení nezávislosti bola v Tadžikistane založená prvá islamská strana. Pri moci však zostali komunisti, ktorí vo voľbách získali 58 % hlasov. Začiatkom roka 1992 bol novo zvolený prezident zosadený, čo vyvolalo občiansku vojnu medzi komunistami v oblasti Dušanbe a islamskými bojovníkmi v strede a na východe krajiny. V dôsledku vojny museli tisícky ľudí opustiť svoje domovy. Ku koncu roka 1992 tiež skrachovalo okolo 30 % priemyselných podnikov, znížila sa aj poľnohospodárska výroba a zber bavlny bol v porovnaní s minulými rokmi polovičný. Začiatkom roka 1993 stúpla inflácia na viac ako 30 % mesačne.
Od vyhlásenia nezávislosti museli odstúpiť už dvaja prezidenti, došlo k niekoľkým pokusom o prevrat a jeden minister bol zavraždený. Zo strachu z rozšírenia vojny za hranice krajiny boli rozmiestnené v Tadžikistane mierové jednotky z Uzbekistanu, Ruska, Kazachstanu a Kyrgyzstanu. Ku koncu roka 1992 bolo v krajine okolo 200.000 utečencov, veľa ďalších ušlo do Afganistanu.
Napriek viacerým pokusom vyhlásiť prímerie pokračujú medzi znepriatelenými stranami sporadické strety. Nová nádej na mierové urovnanie sa objavila v roku 1997, kedy sa prezident Rachmonov a vodca islamských povstalcov Sajjíd Abdullo Nurí dohodli na spojení svojich armád a na spoločnom pôsobením v Komisii národného uzmierenia.
Po októbrovej revolúcii r. 1917 bol v Rusku zvrhnutý cársky režim a boľševikmi sformovaný nový štátny útvar, ktorý tvorilo v hlavnom období existovania až 15 zväzových republík. Zväz sovietskych socialistických republík, ako už samotný názov naznačuje, vznikol a fungoval na základoch socialistických ideálov, ktoré sa ukázali ako utopistické a nefunkčné po aplikovaní v reálnom polarizovannom svete. Celá 1/6 sveta, ktorá sa ocitla priamo v tomto štátnom zoskupení ako aj množstvo ďalších krajín do ktorých bol socializmus rozšírený dobrovolne i násilím, dosiahli v priebehu niekoľkých desaťročí morálny a ekonomický kolaps.
Existencia dvoch ideovo nepriateľskych táborov, na jednej strane socializmu reprezentovaného Sovietskym zväzom a kapitalizmu na čele s Spojenými štátmi, spôsobovala obom táborom obrovské plytvanie a straty. Pretekom v zbrojení boli v tábore socializmu obetované takmer všetky možnosti spoločenského na predovania. V roku 1985 prevzal vyčerpanú svetovú veľmoc Michail Gorbačov, ktorý ako prezident Sovietskeho zväzu zavŕšil perestrojku a glasnosť aby Sovietsky zväz diplomatickým spôsobom "rozviazal" a rozpustil. Tieto udalosti mali významný vplyv aj na zmeny spoločenského zriadenia v ostatných kraji nách sovietskeho bloku: Poľsko, Maďarsko, Československo, Bulharsko, NDR, ktoré za výraznej podpory západu prešli na druhú stranu. Symbolickým dňom procesu zmeny bol 9. november 1989, kedy padol Berlínsky múr. Oficiálnym koncom ZSSR bol dátum 31. december 1991.
Zväzová republika | Hlavné mesto | Vstup | Ukončenie | Nástupnícka krajina | Rozloha v km2 |
Pošet obyvateľov |
Arménska SSR | Jerevan | 05.12.1936 | 23.09.1991 | Arménsko | 29 800 |
2 976 372 |
Azerbajdžanská SSR | Baku | 05.12.1936 | 30.08.1991 | Azerbajdžan | 86 600 |
7 961 619 |
Bieloruská SSR | Minsk | 30.12.1922 | 26.12.1991 | Bielorusko | 207 595 |
9 784 000 |
Estónska SSR | Tallinn | 06.08.1940 | 06.09.1991 | Estónsko | 45 226 |
1 340 000 |
Gruzínska SSR | Tbilisi | 05.12.1936 | 26.12.1991 | Gruzínsko | 69 700 |
4 662 000 |
Kazašská SSR | Alma-Ata | 05.12.1936 | 16.12.1991 | Kazachstan | 2 724 900 |
15 730 000 |
Kirgizská SSR | Frunze | 05.12.1936 | 31.08.1991 | Kirgizsko | 198 500 |
5 148 000 |
Litovská SSR | Vilnius | 03.08.1940 | 06.09.1991 | Litva | 65 300 |
3 250 000 |
Lotyšská SSR | Riga | 03.08.1940 | 06.09.1991 | Lotyšsko | 64 590 |
2 290 000 |
Moldavská SSR | Kišinev | 02.08.1940 | 27.08.1991 | Moldavsko | 33 840 |
4 264 000 |
Ruská SFSR | Moskva | 30.12.1922 | 26.12.1991 | Rusko | 17 075 200 |
147 740 000 |
Tadžická SSR | Dušanbe | 05.12.1929 | 26.12.1991 | Tadžikistan | 143 100 |
7 321 000 |
Turkménska SSR | Ašchabad | 27.10.1924 | 27.10.1991 | Turkménsko | 488 100 |
5 100 000 |
Ukrajinská SSR | Kyjev | 30.12.1922 | 10.12.1991 | Ukrajina | 603 700 |
? 50 100 000 |
Uzbecká SSR | Taškent | 27.10.1924 | 31.08.1991 | Uzbekistan | 448 900 |
27 400 000 |