ALŽÍRSKO

Po neľútostnom boji s Francúzskom, v ktorom Alžírsko získalo nezávislosť, nastalo obdobie, kedy si táto krajina ťažko hľadá cestu k demokracii.

Viac ako štyri pätiny rozlohy Alžírska zaujíma Sahara. Pod jej neúrodným povrchom boli v 50. rokoch objavené veľké ložiská ropy a zemného plynu. Dnes je Alžírsko po Nigérii a Líbii tretím najväčším producentom ropy v Afrike.

Druhá najväčšia krajina v Afrike

Alžírsko je po Sudáne druhou najväčšou krajinou v Afrike a jedenástou na svete. Krajinu tvoria dva hlavné geografické celky – pohorie Atlas na severe a púšť Sahara na juhu. Pohorie Atlas tvoria tri oblasti - pobrežný Atlas, centrálne náhorné plošiny a saharský Atlas.

Pobrežný Atlas je pás náhorných plošín a masívov s úrodnými nížinami a najdlhšou riekou Šálíf, pláňami Mitidža v okolí hlavného mesta Alžíru a Anabskej planiny, čo sú hlavné poľnohospodárske oblasti krajiny. V pobrežnom Atlase žije väčšina alžírskeho obyvateľstva a sú tu najväčšie mestá krajiny Oran, Constantine, Šálíf, Blida, Annaba a Alžír.

Smerom na juh sa rozprestierajú centrálne náhorné polopúštne plošiny so slanými jazerami( šottmi) – Šarkí al Hodna. Ďalej sa tiahnu chrbty Saharského Atlasu, ktorý východne od šottu al Hodna v masíve Šélia dosahuje nadmorskú výšku 2 328 m. Pozdĺž južného okraja Saharského Atlasu sú oázy z ktorých najviac obyvateľov má oáza Biskra.

Púšť Sahara sa rozprestiera v dĺžke takmer 5 000 km od Atlantiku po Červené more a zasahuje 11 afrických krajín. Na severe a východe alžírskej Sahary sa dvíhajú vysoké piesočné duny tzv. ergy, zvyšok povrchu je štrkovitý alebo skalnatý. V pohorí Ahaggar na juhu krajiny dosahuje Tahat výšku 2918 m.

Podnebie na pobreží je rovnaké ako v krajinách okolo Stredozemného mora na severe. Panujú tu horúce a suché letá, zimy bývajú chladné a daždivé. Keď zo Sahary fúka horúci a suchý a prašný vietor zvaný široko, môžu letné teploty vystúpiť až na 32 °C. Väčšina zrážok padne od októbra do marca. V horách je počasie závislé od nadmorskej výšky. Niektoré vyššie vrcholce sú v zime pokryté snehom. Podnebie Sahary je typicky púštne, neprší takmer vôbec alebo iba veľmi málo. Teploty dosahujú až 49 °C cez deň ale v noci klesajú až na 10 °C.

Vplyv Francúzov

Prvými známymi obyvateľmi tohto územia boli Berberi, ktorí sa na severe Afriky usadili okolo roku 3.000 p.n.l. V 3. storočí p.n.l. zaútočili na Numídiu( ako sa nazývalo berberské kráľovstvo ) Kartáginci a založili tam mocnú ríšu. Tú si neskôr podmanili Rimania. Rímska nadvláda skončila roku 431, keď krajinu ovládli Vandali zo Španielska. V nasledujúcom storočí bola krajina čiastočne dobytá Byzanciou. V 7. storočí sa cez toto územie prehnali v niekoľkých vlnách arabskí nájazdníci, ktorí so sebou priniesli islam a arabčinu. Islam sa čoskoro stal hlavným náboženstvom, ale berbersky hovoriaci obyvatelia sa udržali najmä v horách na východe krajiny. Od roku 1519 ovládali pobrežie osmanskí Turci, ale ich moc bola pomerne slabá a na území Sahary nesiahala.

Roku 1830 obsadili krajinu francúzske vojská pod zámienkou, že jej pobrežie je rajom pirátov, a roku 1831 tu bola založená Francúzska légia, ktorá započala dlhé roky bojov proti arabským a berberským kmeňom. Väčšina krajiny bola podmanená už na začiatku 70. rokov 19. storočia, ale celé územie Francúzska ovládla až roku 1902. V nasledujúcom období považovali Francúzi severné Alžírsko za časť Francúzska, preto tam odchádzali v hojnejšom počte presídlenci.

Po 2. svetovej vojne nastal v Alžírsku veľký rozmach oslobodeneckého hnutia, ktoré sa však zrodilo už v 20. a 30. rokoch. Hlavnou silou sa stala Fronta národného oslobodenia, ktorá roku 1954 započala dlhý boj za nezávislosť. Roku 1956 už ovládla veľkú časť krajiny a podnikala teroristické útoky na mestá. Francúzsko sem poslalo svoje vojská. Tieto nespokojné s vedením vojny, sa r. 1958 vzbúrili a pomohli generálovi Charlesovi de Gaullovi v návrate k moci. Armáda aj presídlenci verili, že de Gaulle zachová Alžírsko pre Francúzsko. Ten sa však roku 1962 pričinil o vyhlásenie nezávislosti.

Od vyhlásenia nezávislosti cez socializmus k fundamentalizmu

Výsledkom nepriateľstva Alžírčanov voči Francúzsku bol odchod viac ako milióna osadníkov, väčšinou Francúzov do Francúzska. Prvým prezidentom novej republiky bol Ahmed Ben Bella. Roku 1965 bol zvrhnutý svojim ministrom obrany Huari Bemudienom. Zahraničné ropné spoločnosti boli znárodnené a roku 1976 prijalo Alžírsko, v tom čase už socialistický štát s vládou jednej strany, národnú chartu potvrdzujúcu budovanie socialistickej spoločnosti.

Prezident Bumedien zomrel roku 1978 a na jeho miesto nastúpil plukovník Bendžedíd Šadlí, ktorý zmiernil prísnu socialistickú politiku krajiny. Jeho vláda zaviedla roku 1989 systém viacerých strán, ktorých bolo na konci roka 1990 už viac ako 30. Prvé slobodné parlamentné voľby v roku 1991 priniesli 55% víťazstvo fundamentalistickej Islamskej fronte spásy. Prezident Šadlí rezignoval a k moci sa dostala armáda. Bolo rozpustené Národné zhromaždenie a vlády sa ujala štátna rada vedená Muhammadom Búdiáfom. Ten bol roku 1992 zavraždený a jeho nástupcom sa stal Ali Kafí.

To bol začiatok krvavých stretov medzi Ozbrojeným islamským hnutím a armádou. Na konci roku 1993 sa politická situácia dostala do slepej uličky a verejnosť stratila dôveru v schopnosť vlády udržať mier. Generál Lámín Ziruál bol po rozpustení Najvyššej štátnej rady menovaný prezidentom. Ziruál si želal dialóg s fundamentalistami, ale rýchlo ustúpil od svojho zámeru po rýchlej eskalácii násilia. Od roku 1994 sa útoky fundamentalistov zameriavajú proti cudzincom žijúcim v Alžírsku. Tí krajinu opúšťajú po tisíckach a smerujú predovšetkým do Francúzska.

Na začiatku roka 1997 sa kríza prehĺbila, pretože antiislamské teroristické organizácie sa začali tak isto ako islamské fundamentalistické hnutie uchyľovať k teroristickým činom. Napriek vážnej politickej situácii a rastu násilia sa rozhodol prezident Ziruál vypísať roku 1997 voľby, v ktorých zvíťazili strany blízke prezidentovi. Medzinárodní pozorovatelia však upozornili na procedurálne chyby.

Zemný plyn a ropa zaisťujú 95 % príjmov krajiny

Alžírsko má mnoho prírodných zdrojov ako zemný plyn a ropa. Tieto suroviny predstavujú 98 % exportu a zaisťujú viac ako 95 % príjmov krajiny. Príjmy z ropy a zahraničné pôžičky pomohli financovať priemyselné rozvojové projekty, zahŕňajúce výstavbu železiarní, oceliarní a hlavných odvetví petrochémie. Rudy železa sa ťažia u Bení Safu a Zakar Timezritu a blízko východnej hranice u Venzy a Boa Šádry. V Annabe sú oceliarne, v Arzeve a Skikde zariadenie na skvapalňovanie plynu. V krajine je aj niekoľko rafinérií ropy, najväčších v Afrike.

Alžírsko je tiež jednou z mála afrických krajín, ktorá má vlastný automobilový priemysel. V krajine sa vyrába tretina predávaných automobilov, je tam potravinársky, stavebný, chemický a textilný priemysel

Vysoká miera korupcie postupne priviedla krajinu doslova k bankrotu a násilie odradilo ďalších investorov. Krajina sa ocitla vo vážnej hospodárskej kríze. Napriek tomu že Alžírsko prekonalo ropnú krízu na konci 80. a na začiatku 90. rokov lepšie ako väčšina krajín produkujúcich ropu, následný pokles cien surovej ropy alžírskou ekonomikou silno otriasol.

Ministerský predseda Sid Ahmad Ghazálí započal hospodárske reformy, ale väčšina krokov k privatizácii a tržnému hospodárstvu bola zastavená potom, čo sa Ghazálí roku 1992 stiahol z politického života. Postupne sa však hospodárska situácia krajiny zlepšoovala vďaka dobrému riadeniu ropného priemyslu a plynárenstva a tiež vďaka zvýšeniu cien ropy.

Veľká časť Alžírčanov dosiaľ pracuje v poľnohospodárstve aj keď orná pôda predstavuje iba 3% rozlohy krajiny. Úrodný pobrežný pás dáva pšenicu, hrozno, olivy, ovocie a zeleninu, ktoré sa dobre predávajú na európskych trhoch. Významným exportným artiklom sú aj ďatle. Alžírsko je ich šiestym najväčším producentom na svete. V horách žijú prevažne Berberi, zaoberajúci sa chovom oviec a hovädzieho dobytka.

Rýchly rozvoj priemyslu však priviedol veľa vidiečanov do mestských aglomerácií. Masívna nezamestnanosť a beznádej sú potom hlavnou príčinou militantných postojov mnohých mladých Alžírčanov.