BANGLADÉŠ

Prudký rast obyvateľstva, prírodné katastrofy a upadajúce hospodárstvo – to sú základné problémy, ktorým musí čeliť krajina bývalého východného Pakistanu.

Územie Bangladéša bolo roky známe ako zlaté Bengálsko a známe svojim rozprávkovým bohatstvom. Nenásytní vládcovia vysávali krajinu tak dlho, až z nej spravili jednu z najchudobnejších krajín sveta. Bangladéš sa nachádza na rozsiahlej nížine, ktorá prechádza členitým pobrežím do Bengálskeho zálivu. Okrem kopcov na juhovýchode obrastených bambusovými hájmi je to jediná veľká spojená delta riek Gangy, Brahmaputry a Méghy. Krajina s mnohými riečnymi ramenami a kanálmi, je tak plochá, že z leteckého pohľadu je niekedy obtiažne rozlíšiť, kde končí pevnina a začína more.

Hornaté územie je iba na juhovýchode, kde niektoré vrcholy dosahujú výšky až 1.230 m. Celé územie často postihujú ničivé záplavy a tropické cyklóny prichádzajúce z Bengálskeho zálivu, ktoré pravidelne pripravia o život veľa obyvateľov. V snahe zmierniť následky podobných tragédií zaviedla vláda výstražný systém ktorý umožňuje včas varovať stovky tisíc obyvateľov vidieka a dať im príležitosť ujsť pred prírodnými katastrofami do vyššie položených miest.

Plochou krajinou preteká veľké množstvo riek, ktoré často menia tok a vylievajú sa z brehov. Rozvodnená Brahmaputra môže za jedinú noc zmiesť celé dediny. Rieka niekedy stúpne o 6 m a viac. Domy sa stavajú na násypoch alebo na koloch. Vďaka výdatným dažďom, slnku a naplaveninám je pôda veľmi úrodná, takže je možné zberať úrodu dvakrát až trikrát ročne. Zavlažovanie by dovolilo v niektorých oblastiach zber úrody aj v období sucha, ale chýba energia na pohon vodných púmp. Územie sa nachádza v oblasti rovníkového monzúnového podnebia, kde priemerná teplota v januári je 12-25 °C a v najteplejších mesiacoch marci-apríli sa pohybuje okolo 34°C.

bohatstvo Bangladéša pochádza zo zeme

Všetko bohatstvo, aké kedy obyvatelia Bangladéša mali, pochádza zo zeme, z pôdy. Už v 18. storočí sa preslávili miestni výrobcovia jemnou bavlnenou látkou mušelínom, ktorý dostal meno po bohatých moslimoch z Dháky, ktorí sa do mušelínu obliekali. Rovnako známe je pestovanie juty. Bangladéš je okrem Indie jediným pestovateľom juty na svete. Juta dorastá do výšky 2-4 m a zberá sa už mesiac po výseve. Jutové vlákna sú pevné a lesklé. Najjemnejšie vlákna sa pradú pre odevný textil, ale väčšinou sa spriadajú na hrubé tkaniny používané pri výrobe kobercov, závesov, vrecovín, povrazov a lán. Farmárske rodiny dokážu zúžitkovať celú rastlinu. Suché stonky ako palivo, alebo sa z nich pletú rohože. Mladé výhonky sú pochutinou, semená, ktoré obsahujú glykosil pôsobia na srdce, sa využívajú vo farmaceutickom priemysle.

Treťou významnou plodinou je ryža, základná potravina miestnych obyvateľov. Tak ako pri jute, aj u ryže sa spracováva celá rastlina. Samotné ryžové zrná prechádzajú zložitým procesom lúpania, čistenia a omieľania. Mladé ryžové steblá sú tradičným krmivom pre dobytok a zo starých tvrdých stoniek sa vyrábajú metly a kefy.

Ku každej poľnohospodárskej usadlosti patrí aj malé políčko, kde sa pestuje pre potreby rodiny kurkuma, cibuľa, cesnak, tekvice. Z ovocia sa vo veľkom pestuje mango. Inou celkom univerzálnou rastlinou je bambus, ktorý zarastá všetky vlhké a poľnohospodársky nevyužívané priestranstvá. Vyzretý bambus je ľahkým a pevným stavebným materiálom, ale vyrábajú sa z neho aj postroje pre dobytok, ploty rohože, koše na chytanie rýb a morských krabov. Zo štiepaného bambusu vyrábajú miestni umelci drobné umelecké predmety a košikársky tovar.

V miestnom rozdrobenom poľnohospodárstve nepríde nič nazmar, dokonca ani kravský hnoj, ktorý je tradičným hnojivom aj kurivom a tisícročia používaný na spevnenie podláh v stodolách a chlievoch. Hlina zmiešaná s hnojom a vysušená na slnku stvrdne, ale nepopraská. Bangladéš je prevažne islamská krajina, kde sa prísne dodržiavajú tradície. Ženy zriedka kedy opúšťajú dom a územie vlastného hospodárstva. Na poliach zásadne pracujú chlapci a muži.

Rozdelenie krajiny

Jazykovo, kultúrne aj geograficky sú Bangladéš a Západné Bengálsko, jeden zo súčasných indických štátov, jediným regiónom, skôr známym ako Bengálsko. Prudké rozšírenie islamu rozdelilo nakoniec Bengálsko najprv nábožensky, keď sa väčšina východných obyvateľov stala moslimami, zatiaľ čo väčšina na západe zostala hinduistami. Stále ako jedinú provinciu spravovala Bengálsko dlhý čas Británia. Keď roku 1947 získali India a Pakistan nezávislosť, bolo Bengálsko rozdelené aj územne. Západná hinduistická časť pripadla Indii ako jeden z jej štátov nazývaný Západné Bengálsko, východná moslimská časť sa stala súčasťou Pakistanu pod názvom Východný Pakistan. Túto východnú časť však čakali krvavé udalosti.

V čase vyhlásenia nezávislosti roku 1947 bola východopakistanská juta hlavným vývozným artiklom krajiny, ale z jej predaja sa do Východného Pakistanu dostalo iba málo peňazí. V pakistanskej vojenskej vláde tiež prevládali politici zo západu najmä Pandžábci. Jednou z najväčších provokácií voči Východnému Pakistanu bola snaha Západného Pakistanu zaviesť ako úradný jazyk urdčinu namiesto bengálčiny.

Hnutie za nezávislosť Východného Pakistanu viedol šejk Mudžíbur Rahmán. Vo voľbách roku 1970, ktoré v Pakistane ustanovili civilnú vládu, jeho Liga Awami získala najväčší počet kresiel (všetky vo Východnom Pakistane). Druhá najväčšia strana bola vedená Zulfíkarom Ali Bhuttom, ktorého ľudová liga Pakistanu zvíťazila na západe krajiny. Týmto dvom politikom sa nepodarilo vytvoriť ústavu a roku 1971 vypuklo vo Východnom Pakistane povstanie, ktoré západopakistanská armáda nemilosrdne potlačila.

Viac ako milión ľudí bolo zabitých a milióny Bengálcov utekalo cez hranice do Indie. Do konfliktu vstúpila India a porazila západopakistanskú okupačnú armádu. Roku 1971 sa stal šejk Mudžíbur Rahmán hlavou nového nezávislého štátu Bangladéša. Pri vojenskom prevrate bol zavraždený a až po pätnástich rokoch sa k moci dostala civilná vláda. Vo voľbách 1996 zvíťazila Liga Awami, vedená šejkom Hasinom a nahradila vládu Bangladéšskej národnej strany.

Vízie zlepšenia života na vidieku aj v meste

Bangladéš zostáva prevažne poľnohospodárskou krajinou, kde iba 20 % obyvateľov žije v mestách a 74 % obyvateľov zostáva negramotných. Počet obyvateľov prudko rastie, takmer polovica je mladšia ako pätnásť rokov. Štát nie je schopný uživiť všetkých svojich obyvateľov a tak 55 % obyvateľov trpí podvýživou. Zdravotný stav obyvateľstva na vidieku je zlý. Najčastejšie ľudia trpia na podvýživu, žalúdočné choroby, choleru. Bieda panuje ako v mestách tak na vidieku.

Hlavné mesto Dháka je preplnené chudákmi, ktorí sa snažia zohnať akúkoľvek obživu. Mnohí si zarábajú ako rikšiari, iní ako pouliční predavači tovaru, ktoré by inak skončilo na smetisku, prázdnych fliaš prázdnych zapaľovačov a starých okuliarov. Tí, čo nemajú nič na predaj, alebo sú invalidní, žobrú. Veľa ľudí stále emigruje. Ďalším vážnym problémom je nedostatočná dopravná sieť. Viac ako 60 % vnútorného obchodu sa uskutočňuje po vode.

Krajina má síce veľmi málo nerastných surovín, ale bolo postavených niekoľko moderných závodov, ako napríklad valcovne plechu a rafinérie ropy v meste Čitágáone a textilná továreň v Dháke. Vyrába sa aj cement. Bohaté náleziská zemného plynu v delte a v Bengálskom zálive sú prísľubom budúcej prosperity. Roku 1997 vyzvala bangladéšska vláda medzinárodné spoločnosť, aby pokračovali v prieskume a využívaniu nerastného bohatstva. Napriek svojej biede si Bangladéš uchováva starú kultúru a vzdelanosť, ktorá sa pestuje v majetných vrstvách obyvateľstva.

Moc v Bangladéši je v rukách vzdelanej mestskej elity, aj keď aj dediny posielajú svojich zástupcov do okresných rozvojových rád. Rozvojové programy sú zamerané najmä na hĺbenie studní pre zavlažovanie a na zavádzanie nových odrôd ryže a pšenice. Budúcnosť Bangladéša závisí na vzťahoch so susednými krajinami, najmä s Indiou a Nepálom. Tieto tri krajiny musia nájsť zhodu ohľadne údolia riek Brahmaputry a Gangy, aby tam mohli čeliť povodniam, vyrábať elektrinu a zlepšiť zásobovanie vodou. Budúcnosť závisí taktiež od zlepšenia podmienok pre milióny drobných poľnohospodárov a od regulovania pôrodnosti.