ANGOLA

Bohatstvo z diamantov, ropy a ďalších nerastných surovín bolo premárnené v desivej občianskej vojne.

Bohaté zásoby nerastných surovín a obrovský poľnohospodársky potenciál Angoly by mohli zaistiť spokojný život všetkým svojim obyvateľom. Namiesto toho sa krajina po desaťročiach nemilosrdnej občianskej vojny zmieta v biede a násilí.

Boj o nezávislosť prerástol do vážneho vojnového konfliktu

Konflikt v tejto rozľahlej krajine rovníkových lesov a saván vypukol ako boj o nezávislosť. V 60.a 70. rokoch sa proti koloniálnej vláde vzbúrili tri rôzne odbojové skupiny. Po vyhlásení nezávislosti roku 1975 sa rebeli rozhodli zostaviť vlastnú vládu, ale čoskoro sa opäť ocitli vo vojne, tentoraz medzi sebou. Boj o moc nakoniec vyhralo Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA), ktoré roku 1976 zostavilo novú vládu. Ale ich hlavní rivali z Národného zväzu za úplnú nezávislosť Angoly ( UNITA) započali novú nemilosrdnú partizánsku vojnu a ovládli asi tretinu územia na juhu a východe.

Vojna sa preniesla aj na veľmoci vtedy rozdeleného sveta. Marxistické MPLA bolo podporované sovietskymi zbraňami, pre západná UNITA mala podporu Spojených štátov. Juhoafrická republika vyslala svoje vojská do južnej Angoly najmä preto, aby pomohla zväzu UNITA v boji s jej vlastným nepriateľom, organizáciou SWAPO, ktorá mala základňu v Angole. Juhoafrické vojská sa stiahli roku 1988 na základe zložitého urovnania, kedy angolská vláda požadovala nezávislosť Namíbie. Zatiaľ UNITA bojovala ďalej pod vedením Jonasa Savimbiho.

Roku 1992 vyhlásila Rada bezpečnosti OSN sankcie proti zväzu UNITA, ale ten už disponoval tak veľkými zásobami zbraní, že sankcie nepriniesli očakávaný výsledok. Nakoľko rozloha krajín ktoré UNITA kontrolovala neustále kolísala, vojenské operácie takmer znemožnili poľnohospodársku a obchodnú činnosť. V čase najväčších bojov, neboli niektoré dediny schopné dopestovať plodiny ani pre vlastnú obživu, ku ktorej patrí kukurica, maniok, bôb, proso a čirok. Polia boli zamínované a prechádzajúci vojaci zabavovali všetky potraviny, ktoré našli. Následkom toho potrebovala väčšina obyvateľov potravinovú pomoc. Veľa vidiečanov ušlo do miest.

V roku 1991 podpísali znepriatelené strany prímerie, ale mier netrval dlho a roku 1992 prepukli boje nanovo. Roku 1994 Spojené národy sprostredkovali ďalšiu dohodu o prímerí medzi znepriatelenými stranami. Zatiaľ sa však nedarilo vytvoriť vládu národnej jednoty, najmä preto, že sa nedarilo nájsť odpovedajúcu funkciu pre Jonasa Savimbiho. V krajine pokračovali menšie strety, ktoré by po odchode vojsk OSN z krajiny mohli prerásť do vážneho konfliktu.

Otrokárske praktiky

Portugalci po prvý krát pristáli na pobreží tejto juhoafrickej krajiny roku 1483 a koncom 15. stor. sa tu začali usadzovať. Na západnom pobreží vybudovali hlavné mesto Luandu. Zo začiatku boli vzťahy medzi Portugalcami a miestnymi africkými kmeňmi priateľské. Konžský panovník Affonzo konvertoval ku katolicizmu a iný domorodec bol vysvätený na biskupa. Ale koncom 16.storočia začali Portugalci chytať čiernych otrokov a posielali ich do Južnej Ameriky. Hlavnou obeťou týchto odchytov boli Kongovia, ktorých počet drasticky klesol a došlo k pádu konžskej ríše. Odhaduje sa že do zámoria bolo vyvezených 3 mil. otrokov.

Do vnútrozemia začali Portugalci prenikať až v 19. stor. Vystavali železnice a cesty, najmä 1 350 km dlhú strategickú železničnú trať z Lobita cez Benguelu na atlantickom pobreží k hraniciam so Zaire na severovýchode. V oblasti Lunda na severovýchode boli v 20. rokoch 20. st. otvorené diamantové bane, ropa sa začala ťažiť v okolí Luandy v 50. rokoch a u Cabindy o 10 rokov neskôr. Ale v tom čase sa začalo v krajine dvíhať národne oslobodenecké hnutie, ktoré neskôr prerástlo do občianskej vojny.

Pestrosť etnických skupín spôsobuje problémy

Zložitosť Angolskej politiky je daná rôznorodosťou obyvateľstva krajiny a rozdielnou orientáciou mnohých etnických skupín. Nepokoje začali na severe medzi Kongami. Konžské národné hnutie (FNLA) vedená Holdenom Robertom, zorganizovala roku 1961 povstanie a bola v tejto fáze vývoja najdôležitejším hnutím. Na konci 70. rokov sa FNLA pridala k vládnucej strane MPLA, podporovanej najmä kmeňmi Mbundu, Mbaka a Ndongo zo strednej Angoly. Tieto kmene žili najbližšie k hlavnému mestu Luande a patrili k najvzdelanejším Angolčanom.

Najpočetnejší kmeň Ovimbundov žije prevažne v okolí mesta Huambo na centrálnej plošine Planalto, ktorá vždy lákala osadníkov svojim podnebím a úrodnou pôdou. Poľnohospodársky orientovaní Ovimbundovia kontrolovali obchodné cesty vedúce z pobrežia Atlantiku cez savanu a pred príchodom Európanov žili v bezpečí dostatku. Za koloniálneho panstva pracovali na farmách a mnohí boli zamestnaní na benguelskej železnici.

Zo začiatku Ovibundov nezávislosť príliš nelákala až do chvíle, kedy ich Portugalci násilne presťahovali do dedín, aby nad nimi mali jednoduchšiu kontrolu. Lundovia a Čukvovia žijú v severovýchodnej Angole. V minulosti sa živili lovom a zberom a neskôr chytali členov iných kmeňov a predávali ich do otroctva. Dnes sú väčšinou drobnými poľnohospodármi.

Na juhu žijú etnicky príbuzné kmene Nganguela, ktoré si uchovali svoje tradície lepšie ako ostatné etnické skupiny. Pastiersky kmeň Herero obýva vyprahnutý juhozápad a Ambovia suchú step na juhovýchode, kde pasú svoje stáda a pestujú čirok a proso.

Občianska vojna nielen že rozvrátila život tunajších ľudí, ale bola ničivá aj pre poľnohospodárstvo. V kedysi bohatých poľnohospodárskych oblastiach na juhu a východe krajiny zavládol hladomor a celé mestá boli zničené. Voľby za účasti viacero strán sa konali roku 1992. Savimbi odmietol volebné víťazstvo MPLA uznať a pokračoval vo vojne.

Mestá sa vyľudnili v dôsledku vojny. Poľnohospodárstvo a priemysel boli postihnuté už po vyhlásení nezávislosti, kedy väčšina Portugalcov ktorí riadili ekonomiku krajiny, opustila Angolu. Nová vláda znárodnila ťažbu diamantov a ropy, aj keď multinacionálna spoločnosť Gulf Oil stále zostáva hlavným partnerom národného priemyslu.

Veľa malých podnikov sa ocitlo bez vlastníka a nebol takmer nikto, kto by ich prevzal, pretože vzdelanie africkej populácie bolo vždy obmedzené a dlhá občianska vojna tieto problémy ešte znásobila. Vážne hospodárske škody spôsobila tiež aj prudká inflácia.

Úspechy angolského hospodárstva

Angolské hospodárstvo sa však môže pochváliť aj úspechmi. Ropnému priemyslu sa podarilo prežiť vojnové roky a vytvoriť mnohomiliónové zisky. V krajine sú aj významné náleziská diamantov, väčšinou však na území ovládanom zväzom UNITA, čo významne posiluje Savimbiho pozíciu pri politických jednaniach. Ťažba ropy na severe u ústia rieky Kongo v provincii Cabinda neustále stúpa. Ostatné obrovské nerastné bohatstvo zostáva nevyužité. Krajina má bohaté zásoby rúd mangánu, medi, železa a fosfátov.

Angola má veľký hydroenergetický potenciál. Priehrada Cambambe na rieke Cuango zásobuje elektrinou hlavné mesto. Na rieke Cunene bola ešte v koloniálnom období vybudovaná Portugalcami a Juhoafričanmi priehrada Ruacana, určená ako na výrobu elektriny, tak na zavlažovanie. Za predpokladu, že v krajine nastane prímerie, mohli by priaznivé prírodné podmienky priniesť Angole rýchly hospodársky rast.