BELGICKO

Kedysi Európske bojisko prežilo svoje ťažké časy a v súčasnosti sa teší z prosperity ako centrum Európskej jednoty.

Medzi európskymi krajinami je Belgicko prekvapením. Prekvapivá je samotná existencia Belgického kráľovstva. Zrodilo sa po revolúcii roku 1830 vo väčšom Spojenom nizozemskom kráľovstve a odštiepené Belgicko muselo povolať z Nemecka kráľa Leopolda I. (1831 – 1865), nakoľko nemalo vlastnú kráľovskú dynastiu, aby im vládol. Od začiatku tiež zjednocovalo dve úplne odlišné národnosti, hovoriace nielen rôznymi jazykmi ale bojujúcimi proti sebe celé predchádzajúce storočie. Dnešné Belgicko je rozdelené na dve oblasti a hlavné mesto Brusel má zvláštny štatút, vďaka ktorému možno stále žije.

Vojnové záujmy mocnejších susedov

Najstaršími známymi obyvateľmi dnešného Belgicka boli Kelti. Podľa ich kmeňa Belgov dostal neskôr meno aj novoveký štát. Od roku 57 sa územie stalo súčasťou rímskej provincie Gallia Belgica. V stredoveku vzniklo v tomto priestore niekoľko feudálnych grófstiev, z ktorých sú známe Flandry, Brabant a Luxenburg, ale významné boli aj Henegavsko, Lovaň a iné. Tieto historické mená si jednotlivé oblasti dodnes uchovávajú.

Hospodársky rozvoj a strategická poloha však vyvolávali v stredoveku i novoveku záujem mocnejších susedov. Územie Belgicka postupne ovládli Burgunďania, Nemci, Španieli, Rakúšania a Francúzi. Bojovali o ne protestanti aj katolíci, revolucionári aj stúpenci cisárstva. Najmä územie dnešného Belgicka bolo nešťastným krajom, kde iné národy viedli svoje bitky. Posledné krvavé stretnutia na tomto bojisku Európy sa zapísala do dejín ako bitka u Waterloo roku 1815, kedy Briti a Prusi porazili Francúzsko, ďalej ako zákopová vojna počas 1. svetovej vojny, keď Briti s Francúzmi bojovali spoločne s Belgičanmi proti Nemcom, a nakoniec bitka v Ardenách v 2. svetovej vojne, v ktorej spojenci porazili Nemecko.

Dlho trvalo, než sa územie a hranice Belgicka ustálili. Dnešné hranice boli určené roku 1919 versailleskou zmluvou, ktorá vôbec nebrala do úvahy národnostné hľadisko. Tradičná zemepisná hranica medzi Vlámami a Valónmi vedie od východu na západ približne na úrovni Bruselu. Sever, kde sa hovorí vlámsky, je kultúrne i nábožensky spriaznený s Holandskom. Na juh od tejto deliacej čiary sa hovorí francúzsky a krajina je kultúrne spojená s Francúzskom.

Národné rozdiely

Nič by sa nezdalo jednoduchšie, ako rozdeliť krajinu podľa jazykovej hranice a pričleniť príslušné polovice k Holandsku a Francúzsku. Ale Belgičania sa podobnému riešeniu úspešne bránia a to napriek tomu, že od 2. svetovej vojny bolo veľmi ťažké udržať národ pokope. Roku 1830, kedy sa Belgicko stalo nezávislým, bola francúzština vládnym, spoločenským a školským jazykom, zatiaľ čo vlámština bola považovaná za vhodnú iba pre poľnohospodárov. Ťažisko hospodárskej moci Belgicka bolo na juhu v oblasti uhoľnej panvy tiahnúcej sa od mesta Mons cez Charleroi po Lutych, v tých časoch jednej z najpriemyslovejších oblastí Európy.

Čas priniesol zmeny – úpadok uhoľných baní na juhu, hľadanie priestoru pre rozvoj nových priemyselných odvetví. Pôrodnosť vo valónskom Belgicku klesala, zatiaľ čo vlámska bola a stále je jednou z najvyšších v Európe. Naviac úsilie vlámskeho kultúrneho hnutia za uchovanie a rozvoj jazyka bolo roku 1932 korunované úspechom, keď bol prijatý zákon o dvojjazyčnosti Belgicka. Po rokoch nepokojov bol prijatý zákon, ktorý rozdelil krajinu na štyri oblasti - vlámsku na severe, valónsku na juhu, nemeckú na východe a samostatný Brusel, ktorý zostáva oficiálne dvojjazyčný.

Dnešné Belgicko má desať provincií, päť vlámskych na severe a päť valónskych na juhu, v ktorých je vždy iba jeden jazyk úradný. Zároveň má Belgicko štyri vlády - štátnu vládu so samostatnými ministerstvami školstva a samostatnými rozpočtami na kultúru, vlámsku regionálnu vládu, valónsku regionálnu vládu a regionálnu vládu hlavného mesta Brusel.

Odlišnosti prírody

Belgicko nieje rozdelené iba jazykovo, ale aj jej príroda na severe a juhu je nápadne odlišná. Hranicou medzi obidvoma krajinnými typmi je údolie Mázy. Na juhu od tejto rieky sa dvíha vrchovina Ardeny, ktorá stúpa až k masívu Vysoký Fenn s najvyšším vrchom Belgicka Botrange 694 m. Celé Ardeny známe hlbokými lesmi a tuhými zimami, zostávajú dosiaľ málo osídlenou krajinou, ktorá však v posledných desaťročiach láka čoraz viac turistov. Preto tiež bolo premenených veľa nevýnosných fariem na turistické a rekreačné chaty.

Na sever od Mázy začína nížina, klesajúca pozvoľna až k moru. Je striedavo pokrytá úrodnou pôdou a neúrodným štrkopieskom. Morské pobrežie je ploché a trávnaté. Táto belgická nížina má veľkú hustotu obyvateľov a vyrástli na nej dnes už starobylé mestá. Poľnohospodársky kraj je posiaty množstvom malých fariem. Je to krajina vodnatých, pomalých riek, spojovacích kanálov, rovných polí a bicyklov.

Údolie rieky Mázy bolo osídlené už od staroveku. Rozvoj remesiel a neskôr priemyslu pretrváva storočia. Máza naviac preteká najväčšou uhoľnou panvou Belgicka. V susedných Ardenách sa už od stredoveku ťažili železné rudy. Ešte v 70. rokoch 20. storočia dosahovala výroba ocele v Lutychu a Charleroi takmer 13 miliónov ton a celé údolie zaberali priemyselné továrne. Roku 1983 však výroba klesla na 10 mil. ton a postupne sa uzatvárali stratové bane. Na konci 20. storočia sa uhlie ťaží iba na severe v Kempenlande. Prestali pracovať aj niektoré priemyselné podniky a celé údolie Mázy postihla nezamestnanosť. Údolie Mázy napriek tomu zostáva odlišným územím ako od severu, tak od juhu Belgicka.

Kolíska Európskej únie

Belgické poľnohospodárstvo sa orientuje na chov dobytka a väčšina poľných plodín je určená na krmivo pre zvieratá. Niektoré oblasti sa špecializujú na pestovanie pšenice cukrovej repy a ovocia. Rozsiahle skleníky v okolí Bruselu sú známe svojimi kvetinami a zeleninou. Mnohí poľnohospodári sa presťahovali do miest, takže v poľnohospodárstve sú zamestnané iba 3% obyvateľstva.

Belgický priemysel má dlhú a hrdú tradíciu. Prežil 2. svetovú vojnu takmer bez následkov. V starých vlnárskych centrách na severe krajiny sa rozvíjajú nové textilné odvetvia od výroby kobercov po konfekciu. V Kempenlande sa rozvíja oceliarsky, chemický a automobilový priemysel. V údolí Mázy prežívajú tradičné odvetvia, ako strojárenstvo a výroba zbraní. Prístav Antverpy sa orientuje na dovoz tovaru z tropických oblastí, ale i na stavbu a opravy lodí a na brúsenie diamantov.

Severobelgické mestá – Antverpy, Gent, Bruggy, Yprres a Brusel, patriaci prevažne k bývalým grófstvam Brabant a Flandry - sa stali už od 12. storočia najvýznamnejšími európskymi strediskami remeselnej výroby a obchodu. Táto prosperita stredovekých miest sa prejavila aj v rozvoji umenia. Vlámske maliarstvo sa stalo v 15. storočí samostatným výtvarným prejavom spojeným s menami J. van Dycka a R. van Weydena. Z barokových maliarov to bol P. P. Rubens a J. Jordaens, drobnomaľbou sa preslávil J. Breughel.

Napriek opakovanému vojnovému ničeniu si belgické mestá uchovali prekrásne staré uličky, námestia a kostoly. Brusel je nielen miliónovým hlavným mestom Belgicka, ale v istom zmysle i hlavným mestom západnej Európy. Jednotu, ktorú sa v Belgicku nedarí presadiť vo vlastnej krajine, sa k údivu podarilo dosiahnuť v širšej miere Európskeho hospodárskeho spoločenstva, dnes Európskej únie. Projekt jednotnej Európy bol v podstate započatý už počas 2. svetovej vojny, a to dohodou exilových vojnových vlád Belgicka, Holandska a Luxemburska, ktoré vytvorili hospodársku úniu Benelux. V 50. rokoch sa projekt rozšíril o Francúzsko, Taliansko a západné Nemecko, roku 1973 k EHS pristúpili Británia, Dánsko a Írsko, roku 1981 Grécko, roku 1986 sa pripojilo Španielsko a Portugalsko a roku 1995 Švédsko, Fínsko a Rakúsko.

Brusel sa rozvíja ako administratívne sídlo západoeurópskej národnej vlády. Je tiež sídlom Severoatlantického paktu (NATO). Dnešný Brusel nieje iba prestupnou stanicou na ceste do zaujímavejších miest, ale obchodným, informačným a politickým strediskom s nádherným historickým centrom.