 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
krajina, jej obyvateľstvo, história ...
možnosti dovolenky
turistické zaujímavosti a atrakcie
špecializované cestovné kancelárie
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
BOSNA A HERCEGOVINA
Po rozpade Juhoslávie, krutá občianska vojna pripravila o život 200.000 ľudí a zanechala zničenú krajinu.
Nádej na ukončenie najkrvavejších bojov v Európe od 2. svetovej vojny sa zvýšili v roku 1995, keď v Daytone v štáte Ohio došlo k podpisu mierovej dohody medzi bojujúcimi stranami. Bosna a Hercegovina mala zostať jedným štátom, ale mali ho tvoriť dva celky: moslimsko - chorvátska Federácia Bosny a Hercegoviny a Republika srbská. Nad urovnaním mali dozerať jednotky NATO.
Mierová zmluva, ktorej predchádzali takmer štyri roky vojny, ktorá si vyžiadala 200.000 ľudských životov a vyhnala 2 milióny ľudí z ich domovov, bola výsledkom rozhodnejšieho postoja, ktorý Spojené štáty zaujali k vojne v bývalej Juhoslávii. Washington účinne odstavil Spojené národy a prinútil NATO k bombardovaniu bosenských Srbov, ktorí od roku 1992 obliehali hlavné mesto Sarajevo.
Srbi taktiež ignorovali nariadenie OSN o „bezpečnostných oblastiach“ a vyvražďovali v nich a v ich okolí civilné obyvateľstvo. Nakoľko Srbsko a chorvátski Srbi sa ocitli tiež pod ekonomickým a vojenským tlakom, žiadala americká vláda bosenských Srbov, aby sa podvolili medzinárodnému plánu, podľa ktorého by 51% územia Bosny pripadlo Moslimom a Chorvátom. Srbi, ktorí v roku 1995 ovládali už viac ako 70% Bosny, tento plán pôvodne odmietli. Napriek tomu , že boli Srbi v menšine, ťažili z toho, že mali oveľa viac ťažkej bojovej techniky, ktorej prevažne moslimské bosenské vládne jednotky nemohli vzhľadom k embargu na dovoz zbraní konkurovať.
Po referende roku 1992 vyhlásila Bosna a Hercegovina nezávislosť, vzápätí sa však ocitla vo víre rastúcich národnostných sporov, ktoré prerástli v občiansku vojnu. Bosna a Hercegovina bola po Macedónsku najchudobnejšou časťou juhoslovanskej federácie. Bosna a Hercegovina susedí s Chorvátskom, Srbskom a Čiernou Horou. K Jadranskému moru má prístup na juhu pobrežným pásmom širokým 20 km.
Krajiny bývalej Juhoslávie:
Chorvátsko,
Slovinsko,
Čierna Hora,
Bosna a Hercegovina,
Kosovo,
Macedónsko,
Srbsko
Hercegovina je krajinou vápencových plošín s rozľahlými údoliami zúrodňovanými záplavami v zimných mesiacoch. V Bosne je počasie po celý rok mierne, aj keď v zime môžu prísť silné mrazy. V Hercegovine bývajú občas veľmi horúce letá. Na severe sú vhodné podmienky na pestovanie obilovín, najmä kukurice. Hercegovina a chránenejšie oblasti Bosny produkujú sóju, repkové semeno, olivy, hrozno, figy, granátové jablká, melóny, moruše, pomaranče, citróny, ryžu a tabak. Bosna má taktiež bohaté zásoby nerastných surovín vrátane uhlia, bauxitu, rúd železa, olova, medi, ortuti, mangánu a striebra.
Bosna bola počas tureckej nadvlády do uzatvorenia berlínskej zmluvy, kedy sa stala súčasťou Rakúsko – Uhorska, chudobnou poľnohospodárskou oblasťou. Od 19. storočia sa však rozvíjala ťažba nerastných surovín a priemysel, ktoré v hospodárskom živote krajiny prevažovali nad poľnohospodárstvom a pred vojnou roku 1992 zaisťovali krajine prosperitu.
Mnohé z príčin občianskej vojny sa datujú už k pohnutej minulosti krajiny. V 14. storočí bola Bosna nezávislé kráľovstvo, čoskoro tam však začali prenikať postupujúci Turci, ktorí krajinu roku 1464 dobyli. Roku 1482 nasledovala okupácia Hercegoviny, ktorá trvala až do roku 1878. Turecký vplyv bol ohromný. Aj dnes je veľa obyvateľov islamského vyznania a až do vypuknutia občianskej vojny sa mestá Sarajevo, Banja Luka, Mostar, Travnik alebo Visegrad pýšila bohatými zbierkami umenia a architektúrou, vrátane mešít, fontán, kúpeľov a mostov. Veľa pamiatok bolo Srbmi vo vojne zničených.
Najkrvavejšie boje prebiehali roku 1993 medzi Chorvátmi a Moslimami v západnej Hercegovine. Roku 1994 podpísali spolu mierovú dohodu, v ktorej súhlasili so zriadením moslimsko – chorvátskej federácie. Táto federácia má zdieľať územie Bosny a Hercegoviny spolu s bosenskou Republikou srbskou.
Titov režim zjednotil Juhoslovanov
V Sarajeve roku 1914 dala atentátnikova guľka signál k 2. svetovej vojne. Vtedy bolo mesto hlavným mestom Bosny a Hercegoviny, ktorá bola vtedy súčasťou Rakúsko – uhorskej monarchie. Atentátnikom bol srbský nacionalista a obeťou arcivojvoda František Ferdinand, následník trónu. Rakúsko – Uhorsko vyhlásilo Srbsku vojnu a do konfliktu sa zapojili aj ostatné európske krajiny.
Juhoslávia bola vytvorená ako kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov po 1. svetovej vojne. Roku 1929 bola krajina premenovaná na Juhosláviu. Ale ku skutočnému zjednoteniu nikdy nedošlo. V Bosne a Hercegovine prudko vzrástlo napätie potom, čo štáty Osy pripojili krajinu k Chorvátsku. V nasledujúcej vojne proti sebe bojovali Srbi, Chorváti a Moslimovia.
To, že Juhoslávia po 2. svetovej vojne vydržala tak dlho jednotná, je predovšetkým zásluha komunistického režimu maršala Tita, ktorý sa snažil rozvíjať poľnohospodárstvo, priemysel a cestovný ruch a otvoriť krajinu ostatnému svetu. Jeho odmietnutie sledovať líniu určenú Moskvou znervóznilo Stalina, ktorý roku 1948 prikázal vylúčiť Juhosláviu z Kominterny.
V rokoch 1948-55 bola východným blokom vyhlásená blokáda s nádejou, že odrezanie od dôležitých zdrojov z východu prinesie pád Titovho režimu. Blokáda však zjednotila Juhoslovanov tak, ako nikdy predtým.
10 rokov po Titovej smrti začali etnické čistky
Tito počet 8 národnostných menšín podcenil. Napätie vnútri federácie behom desiatich rokov po Titovej smrti vyvrcholilo rozpadom krajiny na päť štátov. V Bosne a Hercegovine tvorili Moslimovia 44%, Srbi 31%, Chorváti 17% a ostatné 8% obyvateľov. V roku 1992 vypukla v Bosne vojna. Nakoľko všetky skupiny žili zmiešane.
Keďže Srbi, Chorváti a Moslimovia boli susedmi, nebolo možné rozdeliť krajinu podľa národnostných hraníc. Preto začali Srbi s „etnickými čistkami“ Moslimov. Do konca roka 1994 vyhnali moslimskú väčšinu z mnohých oblastí. Vojna donútila takmer polovicu z predvojnových obyvateľov opustiť domovy. Srbi boli dobre vyzbrojení, Moslimovia oveľa horšie, no dúfali v pomoc OSN. Sarajevo sa ocitlo v centre svetovej pozornosti v rokoch 1992 – 94, kedy bolo obsadené bosensko - srbským vojskom napriek tomu že bolo Radou bezpečnosti OSN prehlásené bezpečnou zónou, kde bola dodávaná potravinová a zdravotnícka pomoc.
V čase obkľúčenia klesol počet obyvateľov mesta o 150.000, až 10.000 obyvateľov bolo zabitých, 56.000 zranených, 60% domov bolo zničených. Podobný osud stretol Banju Luku, Mostar, Goražde a Tuzlu. Mierovou zmluvou sa stalo Sarajevo roku 1995 zjednoteným hlavným mestom kontrolovaným ústrednou vládou. Aj keď sa v súčasnosti mierová zmluva dodržiava, nepriateľstvo medzi jednotlivými skupinami je stále živé. Preto bude musieť ešte niekoľko rokov vystupovať NATO v krajine v úlohe policajta a strážiť krehký mier.