ČAD

Hlavným problémom tejto Africkej krajiny je prežitie – národ, ktorý je obeťou občianskej vojny, je tiež jedným z najchudobnejších na svete.

Príčinou súčasnej tragédie Čadu je jeho zemepisná poloha. Nachádza sa vo vnútrozemí strednej Afriky, prevažne na polovyprahnutom Saheli. Svojim najsevernejším výbežkom siaha až k obratníku Raka na vyprahnutej Sahare a odtiaľ sa tiahne na juh cez niekoľko horských pásiem až k savanám a okrajom rovníkových lesov. Je jednou z najzaostalejších krajín sveta, ktorej chýba ako vlastná infraštruktúra, tak prírodné bohatstvo. Veľkým suchom bola postihnutá naviac.

Na území Čadu žije veľa etnických skupín, ktoré majú rozdielne náboženstvo, zvyky a celkom odlišný spôsob života. Vládne medzi nimi odveká nevraživosť, ktorá čas od času prerastie do vojnových konfliktov.

Geografia

Sever a juh Čadu sa navzájom výrazne líši, a to ako charakterom krajiny a podnebím, tak rôznym typom obyvateľov. Na subsaharskom severe sa dvíha najvyšší horský masív Tibesti. Je hlboko rozčlenený údoliami, v ktorých miestami rastú palmy. Strmé skaliská alebo horské chrbty bez vegetácie siahajú až do výšky 3.000 m n.m. Najvyššou horou je vyhasnutá sopka Emi Kussi 3.415 m.

Pri južnom úpätí Tibesti ležia rozsiahle plošiny Borkou a Ennedi s polopúštnou vegetáciou. Ešte južnejšie, v samom strede Čadu, sa rozkladá kotlina Bodelí spojená suchým riečiskom s plytkým vysychajúcim Čadským jazerom. Púšť si berie stále viac územia. Táto krajina nebola vždy suchá. Skalné kresby v horách Tibesti dokazujú, že pred 3.000 rokmi tam rástla bujná vegetácia a žili hrochy a nosorožce. Dodnes suché riečne údolia ukazujú, kadiaľ tiekli dávne rieky.

Južná polovica krajiny je plochá savana s osamoteným horským masívom Wadai, na ktorého svahoch je jeden z čadských národných parkov Zakouma. Územie je už pod vplyvom tropických monzúnov, a preto tam sú nielen občasné rieky ústiace do bezodtokových paniev so slanými jazerami, ale aj stále rieky Šari a Logone, ktoré ústí do Čadského jazera.

Administratívne členenie

Čad je rozdelený na 23 regiónov, vrátane hlavného mesta N'Djamena. Každý región riadi guvernér, ktorý je menovaný prezidentom. Regióny sa delia na 61 prefektúr, tie na 200 čiastkových prefektúr, ktoré tvorí 446 kantónov. Regióny Čadu:

Obyvateľstvo

Južná savana má tradične celkom husté zaľudnenie a bola odjakživa významnou poľnohospodárskou oblasťou. Ničivé suchá však prenikajú aj tam. K najstarším obyvateľom Čadu patria Saovia, ktorí pochádzajú z údolia Nílu. Usadzovali sa na brehoch Čadského jazera už pred 1.000 až 400 rokmi. Pamiatkou na ich kultúru sú typické hrnčiarske výrobky.

Severnú polovicu krajiny, prevažne polopúštny Sahel, obývajú potomkovia troch arabských kráľovstiev, ktoré tam vznikli v priebehu 16. a 17. storočia. Arabi sa zaoberali predovšetkým predajom čiernych otrokov, pochytaných v savanách a pralesoch. Najdlhšie sa udržalo wadajské kráľovstvo, ktoré Francúzi dobyli až roku 1911.

Kedysi bohaté arabské kráľovstvá postupne chudobneli, a to nielen zrušením obchodu s otrokmi, ale aj postupným vysychaním krajiny. Súčasní Arabi sú prevažne kočovní pastieri islamského vyznania a od Arabov zo Stredomoria sa odlišujú nápadne tmavšou pleťou. Ich stáda tiav, oviec a kôz nemajú dosť potravy, čo ich núti putovať stále na juh, ktorý je vlhší. Tu sa stretávajú s pôvodnými čiernymi obyvateľmi, ktorých lovili ich predkovia ako otrokov. Nomádi si uchovávajú tradičnú arabskú kultúru a umenie, známe najmä tkaním kobercov z ovčej a ťavej srsti.

Najúrodnejšiu časť krajiny obývajú predovšetkým príslušníci kmeňa Sara, ktorí v normálnych daždivých rokoch pestujú proso, čirok, ryžu, zeleninu, podzemnicu olejnatú ale, predovšetkým bavlník určený na vývoz. Okrem toho uchovávajú tradičné rodové zvyky a starší príslušníci kmeňa majú tváre zjazvené ozdobnými geometrickými obrazcami. Mladšia generácia sa už tak horlivo nezdobí. Príslušníci iných kmeňov sa živia rybolovom. Takmer všetci vyznávajú rôzne prírodné náboženstvá aj keď kresťanstvo z koloniálnych čias tu zanechalo svojich veriacich.

História, dlhá cesta k mieru

Čad je dvakrát väčší ako Francúzsko. Francúzska armáda vstúpila do Čadu v 90. rokoch 19. storočia a južné kmene ju vítali ako záchrancu. Roku 1920 sa stal Čad samostatnou francúzskou kolóniou, nezávislosť získal roku 1960. Severná prefektúra Borkou-Ennedi-Tibesti, ktorá bola vždy centrom odporu proti koloniálnej vláde, zostala pod francúzskou vojenskou správou až do roku 1965, kedy sa pripojila k zvyšku Čadu. Od tých čias vládne v krajine nestabilita, podnecovaná politickými a kultúrnymi rozdielmi.

Roku 1980 vyústili vnútorné rozpory do občianskej vojny. Jedna strana bola podporovaná Líbyou, druhá Egyptom a Sudánom. Do konfliktu sa nakoniec zapojili aj francúzske mierové sily. Roku 1973 okupovala Líbia severočadské územie vrátane okolia Aozou, ale vládne sily podporované Francúzskom ju prinútili k ústupu. Líbyjci však stále požadovali pripojenie tejto 100.000 km² veľkej pohraničnej oblasti, ktorú naďalej okupovali a ktorá vraj ukrýva veľké nerastné bohatstvo.

Roku 1994 rozhodol Medzinárodný súdny dvor v Haagu, že oblasť Aozou patrí Čadu. Ešte v tom roku sa líbyjské sily stiahli z oblasti. Aj vo vnútornej politike sa začalo črtať riešenie. Ku koncu roka 1990 sa k moci dostala povstalecká armáda na čele s Idrissom Débym, ktorý započal demokratizačný proces. Politické strany boli povolené a roku 1993 zostavil Déby prechodnú vládu so zastúpením viacerých strán. Prezident Déby zvíťazil aj v prvých demokratických prezidentských voľbách, ktoré sa konali roku 1996 a zažli svetielko na dlhej ceste k mieru.