 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
krajina, jej obyvateľstvo, história ...
možnosti dovolenky
turistické zaujímavosti a atrakcie
špecializované cestovné kancelárie
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
FILIPÍNY
Ostrovný štát občas sužovaný tajfúnmi, výbuchmi sopiek a občianskymi nepokojmi patrí medzi krajiny štedro obdarené slnkom, vlahou a tropickou prírodou. Ako stvorené pre dovolenkárov a cestovateľov.
Súostrovie Filipín je už svojim sopečným pôvodom a svojou polohou, ktorá ho vystavuje oceánskym monzúnovým vetrom a tajfúnom, predurčené k večnému nepokoju. Ostrovy však tiež tisícročia osídľovali najrôznejšie rasy, národy a kmene, ktoré si priniesli vlastnú kultúru, tradície aj náboženstvá. Dnešní Filipínci predstavujú pestrú, národnostne aj nábožensky výbušnú spoločnosť, v ktorej sa miesia vidiecke zvyky ostrovných národov so španielskym katolicizmom a hlučným životným štýlom poamerikanizovaných veľkomiest.
Túto nepokojnú prírodnú aj spoločenskú atmosféru vyvažuje krásna tropická príroda, teplé a štedré more, bohaté ložiská nerastných surovín a úrodná pôda, ktorá dáva niekoľko úrod ročne.
Filipíny sú jedinou prevažne kresťanskou krajinou v Ázii. Španielsko kolonizovalo Filipíny roku 1565 a vládlo tu do roku 1898, kedy moc prevzali Američania. Keď Američania roku 1946 odišli, prehlásil jeden cynik, že „po 400 rokoch v kláštore strávili Filipínci päťdesiat rokov v Hollywoode“. Roku 1941 obsadili Filipíny Japonci a Američania ich oslobodili roku 1945. Nápravu vojnových škôd a obnovu hospodárskeho a politického života v krajine skomplikovalo povstanie v strednej časti ostrova Luzon, vedené prokomunistickými povstalcami Hukbalahapu, ktorí začali ozbrojený boj proti vláde. Sľubovali zavedenie rozsiahlej poľnohospodárskej reformy, čo do ich radov priviedlo veľa roľníkov, a usilovali o politickú moc.
Hospodárske reformy a spravodlivejšie rozdelenie poľnohospodárskej pôdy viedli roku 1954 k pádu povstalcov a ku kapitulácii ich vodcu Luisa Taruca. Potreba poľnohospodárskych reforiem však bola stále živá a v 60. rokoch sa opäť posilnila činnosť povstalcov Hukbalahapu. Aj keď sa roku 1972 jeho príslušníci vzdali, odtrhnutá maoistická frakcia - nová ľudová armáda - pokračovala v teroristickej činnosti až do začiatku 90. rokov.
Prírodné podmienky
Súostrovie sa nachádza v západnej časti Tichého oceánu a tvorí ho 7.107 ostrovov, ostrovčekov a skalísk rozložených v širokom pruhu, ktorý sa tiahne od Taiwanu po Kalimantan v dĺžke 1.850 km. Pobrežie je dlhšie ako pobrežie USA. Súostrovie tvoria štyri hlavné skupiny ostrovov. Na severe sú Luzon s mestami Manila a Mindoro. Visayské ostrovy sa nachádzajú uprostred a zahŕňajú Samar, Leyte, Cebu, Negros a Panay. Na juhu sú Mindanao Suluské súostrovie, na juhozápade je osamelý ostrov Palawan.
Vznik filipínskych ostrovov je spájaný s poruchou pacifického dna – predpokladá sa, že tu dochádza k podsúvaniu Oceánskej litosférickej dosky pod Ázijskú kontinentálnu litosférickú dosku. Výsledkom tohto procesu je vznik horských pásiem, ktoré sa dvíhajú z dna a ktorých vrcholky zdvihnuté nad morskú hladinu, sa stávajú hornatými ostrovmi. Podsúvanie litosférických dosiek je sprevádzané početnými zemetraseniami a sopečnou činnosťou.
Filipíny sa tak stávajú súčasťou „Ohnivého kruhu“, ktorý sopkami obopína takmer celý Tichý oceán. Najvyššia filipínska hora je sopka Apo (2.954 m) na ostrove Mindanao. Z viac ako 30 činných sopiek sa v 90. rokoch 20. stor. ozvali dve. Vychrlené žhavé mračná popola zničili niekoľko okolitých dedín. Zemetrasenia na morskom dne, spojené niekedy s podmorskými výbuchmi sopiek, vysoko vzdúvajú morskú hladinu, ktorá sa pri pobreží mení na niekoľko desiatok metrov vysokú vlnu tsunami prinášajúcu skazu na pobreží. Katastrofálna tsunami na východnom pobreží ostrova Mindanao usmrtila roku 1976 asi 8.000 ľudí.
Ročné obdobia a lesy
Ostrovy majú tri ročné obdobia: dažďové od júna do októbra, mierne chladné od novembra do februára a horúce od marca do mája. V nížinách je podnebie horúce a vlhké. Manila má 2080 mm ročných zrážok, východný ostrov Luzon 1000 mm a severovýchodný ostrov Mindanao 3800 mm.
Viac ako 35 % Filipín pokrývajú husté tropické dažďové lesy, ktoré poskytujú vzácne tvrdé drevá vrátane teakového. Dažďový les na Mindanau patrí k najproduktívnejším na svete a drevo je jedným z najvýznamnejších vývozných artiklov krajiny. Ale prílišná ťažba a nedostatočná výsadba už spravili svoje. Niektoré z centrálnych Visayských ostrovov trpí eróziou a väčšina zo zalesneného ostrova Masbate je teraz takmer bezcennou tropickou pastvinou.
Hospodárstvo
Nerastné bohatstvo krajiny zahŕňa rudy chrómu, zlata, železa, striebra, niklu a zinku. Od získania nezávislosti musia Filipínci čeliť mnohým problémom, ktoré pripomínajú Latinskú Ameriku ako sú: inflácia, vládny dlh, vysoká nezamestnanosť, sociálna nerovnosť, vzrastajúca zločinnosť a korupcia. Sociálny nepokoj a úsporné opatrenia vzrástli, keď sa spomalil rozvoj textilného, chemického a potravinárskeho priemyslu. Ambiciózne projekty ako hľadanie alternatívnych zdrojov energie namiesto dovážanej ropy spôsobili stále rastúce dlhy.
Ľudia z horských oblastí naviac nesúhlasia s tým, aby ich domovy zaplavili jazerá za priehradami vodných elektrární. Moslimom sa zasa nepáči nadvláda kresťanského severu a najmä migrácie severanov, túžiacich po pôde na Mindanau.
Obyvateľstvo
Prvými osadníkmi boli Negritovia, ktorí pred 25000 rokmi prišli asi z Ázie, ktorá vtedy bola spojená s ostrovmi pevninským mostom. Tieto primitívne skupiny domorodcov, stále ešte lovia oštepmi v horských džungliach na ostrovoch Negros, Samar a Leyte, vzdialených od moderného života. Pred 2000 - 3000 rokmi prišli na ostrovy Ifugaovia pravdepodobne z Taiwanu a začali budovať „ryžové terasy“, ktoré na Luzone stále ešte existujú. Terasy vytesané v skale s navezenou hlinou sú napojené na zložitý systém zavlažovacích kanálov a stavidiel.
Ďalšou vlnou prisťahovalcov boli v 3. stor. p. n. l. Malajzijci z Indonézie. Boli predkami väčšiny dnešných obyvateľov a miestne správne jednotky sa dodnes volajú barangay podľa malých plachetníc, na ktorých Malajzijci priplávali na ostrovy.
Na hornatom súostroví sa život sústreďoval do pobrežných nížin. Každá nová vlna osadníkov pestovala ryžu a lovila ryby v riekach pri pobreží a zatisla predošlých obyvateľov do vnútrozemia a do hôr. V stredoveku vznikali na Filipínach malé kráľovstvá a ostrovania udržiavali obchodné styky s Čínou a Indonéziou, odkiaľ začal na ostrovy prenikať islam.
Od kolonializmu k nezávislosti
Keď roku 1521 pristál na ostrovoch portugalský moreplavec Fernão de Magalhães ich potom nazval ostrovy sv. Lazara. Ešte niekoľko desaťročí po objavení sa na ostrovoch nič nedialo aj keď medzi časom pripadli Španielsku a dostali meno podľa následníka trónu Filipa II. Až roku 1565 priplávala k brehom ostrova Luzon španielska výprava, ktorú viedol Miguel Lopez de Legaspi a tá započala kolonizáciu a katolizáciu Filipín. Roku 1571 bol založený prístav a neskoršie hlavné mesto Manila. Katolícka cirkev mala od začiatku kolonizácie významné postavenie, ktoré sa opieralo o kláštory rádov jezuitov, dominikánov a augustiniánov. Postupne vznikali kláštorné kostoly, školy aj statky.
Juh súostrovia však Španieli nikdy neovládli a takmer 5 % obyvateľov, najmä na západnom Mindanau a na Suluských ostrovoch, zostalo moslimami. Primitívne kmene horských lovcov a poľnohospodárov v odľahlých častiach súostroví stále vyznávajú animistické kulty.
Počas španielskej vlády sa začali pestovať kokosové palmy, ktoré dnes rastú takmer v každej dedine. Kopra, dužina plodov kokosovníka, sa dodnes suší v celej krajine. Španieli začali tiež pestovať tabak a dodnes tamojší drobní farmári takmer nič iného nepestujú. V časoch španielskej kolonizácie križovali obchodné lode medzi Manilou a Južnou Amerikou, čínske džunky privážali hodváb, nefrit a korenie a ostrovná čínska komunita sa rozrastala. Španielska kolonizácia sa sústredila na úrodné nížiny, zatiaľ čo v odľahlých horských oblastiach ponechala aj pôvodnú správu dedín.
V úrodných nížinách na Luzone a ďalších ostrovoch pripadla najlepšia pôda španielskym osadníkom a náboženským rádom. Domorodí Filipínci sa museli uspokojiť s malými prenajatými pozemkami, a na tomto stave sa dodnes takmer nič nezmenilo. Extenzívne sa pestujú ananásy a cukrová trstina, ale kríza na svetovom trhu cukru spôsobila veľa problémov najmä na ostrove Negros.
Väčšina malých filipínskych miest sa podobá španielskym mestám, ktorých stred tradične tvorí námestie s kostolom na jednej strane a svetskými správnymi budovami na druhej strane. Do súčasnosti sa uchovali kláštory a školy. Tradícia vzdelania sa medzi Filipíncami zakorenila rovnako ako kresťanstvo. Gramotnosť dospelých dosahuje 90 % a stredoškolské vzdelanie získava štvrtina populácie.
Napriek odporu a častým povstaniam domorodých obyvateľov trvala koloniálna nadvláda viac ako 300 rokov. Roku 1898 začala štvormesačná španielsko-americká vojna, v ktorej americká eskadra zničila španielsku flotilu v manilskom zálive. Manila bola obsadená za pomoci Filipíncov, ktorí dúfali, že získajú nezávislosť. Ich nádeje však boli zmarené, keď Spojené štáty „kúpili“ ostrovy za 20 mil. dolárov.
Boj za nezávislosť pokračoval aj na začiatku 20. stor., aj keď Američania postupne odovzdávali správu krajiny Filipíncom. Roku 1934 podpísal prezident Roosevelt tzv. Tydingsov a Mc Duffieho zákon, ktorý zaisťoval Filipíncom autonómiu s prísľubom úplnej nezávislosti v roku 1946. Americký vplyv spôsobil, že väčšina mestskej filipínskej populácie sa chová sebavedomejšie, než je v oblasti zvykom.
Vzťahy so Spojenými štátmi, ktoré mali v krajine vojenské základne, boli veľmi tesné. Obavy, že príjmy krajiny po stiahnutí americkej armády v roku 1992 klesnú, sa ukázali ako neopodstatnené. Clarkova letecká základňa je dnes využívaná ako medzinárodné letisko a Subic Bay, niekdajšia najväčšia americká námorná základňa v Ázii, sa premenila na priemyselnú zónu a prístav.
Na Filipínach sa používajú dva úradné jazyky: filipínština a angličtina. Španielsky sa stále hovorí v mestách, zatiaľ čo na vidieku sa používa asi 80 miestnych jazykov a dialektov.
Novodobý vývoj
Takmer štvrť storočia zúrila na juhu ostrova partizánska vojna islamskej povstaleckej skupiny Národnej oslobodeneckej fronty Morov (MNLF) za nezávislý islamský štát. V polovici 70. rokov v týchto bojoch zahynulo asi 60 000 ľudí.
Ďalšou hrozbou pre bezpečnosť Filipín bola maoistická Nová ľudová armáda (NPA), ktorej 12 000 vojakov napadlo vojenské tábory, konvoje a mestá. V roku 1997 sa však NPA zmietala v tak vážnych vnútorných sporoch, že už nepredstavovala vážnu hrozbu.
Mnohí pozorovatelia si myslia, že povstanie na Filipínach boli dôsledkom represívnej politiky prezidenta Marcosa, ktorý bol so svojou manželkou dvadsať rokov vodcom filipínskej politiky. Jeho hlavný odporca Benigno Aquino bol roku 1983 zavraždený. Ale vo voľbách roku 1986 zvíťazila Corazon Aqinová, vdova po zavraždenom Aquinovi. Marcos ušiel s obrovským majetkom do Spojených štátov, kde na Havajských ostrovoch aj zomrel.
Corazon Aqinová sa stala prezidentkou a okamžite začala usilovať o národné uzmierenie, o poľnohospodárske a politické reformy a ozdravenie labilného hospodárstva. Po ukončení jej prezidentského mandátu nastúpil na čelo krajiny armádny generál Fidel Ramos, ktorý si získal medzinárodné aj národné uznanie ako silný politik. Prikročil k privatizácii národného hospodárstva a podporil zahraničné investície.
V roku 1996 sa na Filipínach konala vrcholná schôdzka predstaviteľov 18 krajín organizácie APEC, zameranej na hospodársku spoluprácu ázijských tichomorských krajín. Roku 1997 vykazovalo hospodárstvo rýchly rast. Rástol aj export, ktorý zo 40% tvorili výrobky rýchlo sa rozvíjajúceho elektronického priemyslu, zatiaľ čo ešte pred niekoľkými rokmi vyvážali Filipíny najmä suroviny a poľnohospodárske produkty. Krajina dnes hľadí do budúcnosti s optimizmom, pretože v nej rovnako ako v ostatných krajinách ASEAN nastupuje rýchly rozvoj.