| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Juhoafrická krajina zničená občianskou vojnou aj suchom a záplavami sa ocitla na pokraji hladomoru.
Keď Mozambik získal v roku 1975 nezávislosť, bývalí portugalskí vládcovia odišli. V krajine zostali iba čierni Afričania, z ktorých bol iba máloktorý dostatočne pripravený, aby riadil továrne a farmy, ktoré Portugalci založili.
V roku 1498 pristál na mozambickom pobreží portugalský cestovateľ Vasco de Gama a prví portugalskí osadníci prišli do krajiny začiatkom 16. storočia. Z pobrežných miest robili lukratívny obchod s krajinami v Indii a vo východnej Ázii.
Mozambik bol poslednou európskou kolóniou v juhovýchodnej Afrike. Portugalci ho ovládali ešte v roku 1970, kedy už väčšina koloniálnych mocností dala svojim kolóniám slobodu. Všetky riadiace a technické miesta boli v rukách 250 000 Európanov.
Nespokojnosť Afričanov čoskoro vyústila do neľútostného partizánskeho boja, vedeného od roku 1964 oslobodeneckým frontom FRELIMO. Došlo síce k istému hospodárskemu rozvoju, ale až revolúcia v Portugalsku roku 1974 otvorila cestu k nezávislosti a vytvoreniu marxistickej krajiny s vládou jednej strany. Prezidentom sa stal Samora Machel(1933-86). Nasledoval hromadný útek Portugalcov, ktorí sa obávali, že sa Afričania budú mstiť za predchádzajúci útlak. Roku 1977 opustili krajinu všetci cudzinci. V Mozambiku zostali iba Afričania, z ktorých bolo 99 % negramotných.
Čítať a písať vedeli iba ti najmladší, ktorí sa dostali na rozhodujúce miesta. Tak sa devätnásťročný chlapec stal riaditeľom výskumného ústavu bavlnárskeho a osemnásťročný riaditeľom jednej z najväčších stredných škôl v krajine. Nová vláda dúfala, že komunistické krajiny Mozambiku pomôžu ale v skutočnosti sa Sovietsky zväz a Bulharsko zaujímali skôr o možnosť využívania prírodného bohatstva krajiny ako o jej rozvoj.
Mozambik leží na juhu Afriky pri pobreží Indického oceánu, ktorý vytvára práve medzi Mozambikom a ostrovom Madagaskar asi 500 km široký Mozambický prieliv. Pobrežie Mozambiku je nížinné a miestami barinaté, najmä v južnej polovici, kde ústia vodnaté rieky ako Zambezi, Save a Limpopo. Severné brehy sú okrajom Mozambickej plošiny, ktorá sa dvíha nad vnútrozemským jazerom Malawi a stupňovito klesá až k severovýchodnému pobrežiu. To lemujú dlhé pláže a koralové ostrovčeky. V Mozambiku tiež vychádza na pobrežie tektonická priekopa, z obidvoch strán lemovaná vydvihnutými plošinami a horskými masívmi. Na dne priekopy leží jazero Malawi, ktorého východné brehy čiastočne patria Mozambiku.
V horskom masíve na hraniciach so Zimbabwe sa dvíha najvyššia hora Binga (2 436 m). Na hraniciach s Juhoafrickou republikou sa nachádza nízke sopečné pohorie Zebombo. Podnebie je tropické monzúnové s bohatými zrážkami, najmä na náveternom pobreží. Rieky lemujú tropické lesy, ktoré pri pobreží prechádzajú do hustých mangrovových porastov. Na odľahlých miestach je niekoľko národných parkov, kde žijú veľké zvieratá vlhkých saván ako sú levy, zebry, byvoly, nosorožce, slony, žirafy a množstvo vtákov.
Mozambik má tiež nerastné bohatstvo, najmä kamenné uhlie, rudy železa, medi, tantalu, bizmutu a titánu. V pobrežných vodách boli pod plytkým dnom objavené zásoby zemného plynu.
Bolo potrebné vychovať manažérov a technikov a pritom udržať v chode poľnohospodárstve aj priemysel. Ľudia, ktorí si ťažko vybojovali nezávislosť, boli nadšení a odhodlaní. Všetci Mozambičania, ktorí čokoľvek ovládali, čoskoro pomáhali udržiavať spoločnosť v chode, ale nedostatok skúseností spôsoboval veľa problémov. Najhoršia situácia bola v poľnohospodárstve, ktoré produkuje prevažne bavlnu, arašidy a kešu oriešky, ktorých je Mozambik najväčším svetovým vývozcom.
V zmätku, ktorý nasledoval po vyhlásení nezávislosti, sa vláda rozhodla riešiť nedostatok potravín vytvorením obrovských štátnych fariem. Tým sa však príliš nedarilo, čiastočne vzhľadom k nedostatku mechanizácie, čiastočne zlým riadením. Ale noví správcovia fariem sa postupne naučili robiť svoju prácu a aj malé roľnícke farmy zvýšili výrobu. Poľnohospodárstvom sa živí viac ako 85 % obyvateľov. Keď sa poľnohospodárstvo začalo dostávať z krízy, prišla séria prírodných katastrof. Začiatkom 80. rokov postihlo Mozambik sucho. Tie v roku 1984 vystriedali záplavy, ktoré postihli najmä najjužnejšiu provinciu Maputo, kde prišlo o úrodu viac ako 350 000 roľníkov. Nasledoval hladomor, ktorý si vyžiadal viac ako 100 000 obetí. Roku 1992 postihlo oblasť sucho nanovo.
Pokiaľ sú normálne klimatické podmienky sú v krajine veľmi priaznivé podmienky pre poľnohospodárstvo. Nížinami, kde žije väčšina obyvateľov a kde sa pestuje väčšina plodín, pretekajú vodnaté rieky. Zrážky sú bohaté v lete od novembra do apríla.
Priemysel, rovnako ako obchod, bol pre marxistickú vládu tvrdým orieškom. Aj keď ideologicky odmietala kapitalizmus, nebola schopná riadiť celé hospodárstvo. Po rokoch krízy sa v určitých oblastiach zmierila s existenciou súkromného kapitálu. V krajine je potravinársky, tabakový, chemický, ropný a textilný priemysel, vyrábajú sa aj nápoje a stavebný materiál. Dnes však priemyselný sektor dosahuje iba 20-40 % svojej kapacity z roku 1981.
Popri všetkých prírodných a hospodárskych pohromách začala otriasať Mozambikom občianska vojna. V krajine sa vytvorilo pravicové partizánske hnutie MNR, známe ako RENAMO. Bolo podporované zo susednej Juhoafrickej republiky, ktorá bola podráždená pomocou, ktorú marxistický oslobodenecký front FRELIMO poskytoval Africkému národnému kongresu. Cieľom pravicového vojenského hnutia bola zmena systému a rozvrátenie nového štátu pomocou sabotáží.
Hnutie zničilo tisícky obchodov, vyhadzovalo do povetria koľajnice a elektrické vedenie od hydroelektrárne Cahora Bassa na rieke Zambezi. Mnoho oblastí nebolo bezpečných. Nebezpečné bolo dokonca cestovanie medzi väčšími mestami. V roku 1992, kedy bola väčšina krajiny závislá na potravinovej pomoci, znemožňovalo RENAMO jej distribúciu.
V tom istom roku však podpísali predáci organizácií FRELIMO a RENAMO mierovú zmluvu, ktorú sprostredkovala OSN. Partizánske jednotky boli odzbrojené a obidvaja nepriatelia vytvorili spoločnú armádu. Odhaduje sa, že počas občianskej vojny zahynulo asi 600 000 osôb a 4,5 mil. ušlo do susedných krajín alebo do iných oblastí Mozambiku. Po voľbách roku 1994 s k moci dostal Joaquim Alberto Chissano.
Aj keď bol Mozambik postihnutý mnohými pohromami, v niektorých oblastiach spravil veľký pokrok. Vďaka rozsiahlemu očkovaciemu programu sa výrazne zlepšil zdravotný stav obyvateľov a 33 % Mozambičanov vie čítať a písať. Nová spoločnosť taktiež výrazne zlepšila postavenie žien , ktoré sa v stále väčšej miere zúčastňujú politického a hospodárskeho života, napriek tomu, že niektoré dvojaké zákony stále pretrvávajú. Napríklad niektoré ženy boli vyhostené z miest, pretože boli slobodné a boli preto považované za prostitútky. Významná politička prišla o zamestnanie po obvinení zo smilstva, hoci žila odlúčene od manžela. Takéto aj omnoho horšie chovanie politikov mužov však iba málokedy vyvolá v krajine nejakú reakciu.
Pre ženy má mozambické heslo „A luta continua“ (Boj pokračuje) dvojaký význam. Boj pokračuje za väčšie práva žien aj za rozvoj hospodárstva. Hlavnou úlohou krajiny je včleniť do spoločnosti vracajúcich sa utečencov a zvýšiť poľnohospodársku výrobu. Podľa štatistík Svetovej banky bol v roku 1992 Mozambik najchudobnejšou krajinou sveta. Provinciu Tete na severozápade , ktorá bola kedysi obilnicou krajiny, väčšina obyvateľov počas občianskej vojny opustila. Utečenci sa vracajú do zničenej krajiny, väčšina dedín je vypálených, polia sú posiate mínami - odhaduje sa, že v krajine je asi milión nezneškodnených mín. Ešte veľa rokov prejde, kým sa poľnohospodárska výroba priblíži predvojnovej úrovni.
Napriek tomu že Mozambik zostáva veľmi chudobný, niekoľko mierových rokov sa prejavilo blahodárne v hospodárskej situácii, ktorá je považovaná za zdravú . Vývoz vzrástol, hospodársky rast dosahuje 8 % a inflácia sa udržiava v rozumných medziach. Tento vývoj je do veľkej miery dôsledkom veľkých zahraničných investícií, ktoré prichádzajú do krajiny potom čo sa FRELIMO a RENAMO rozhodli riešiť spory politicky a nie vojensky. Nádej na stabilitu posilnil aj vstup krajiny do Spoločenstva národov ku koncu roka 1995.
Pomaly ale iste sa spamätáva cestovný ruch, do ktorého vláda veľa investuje. Boli obnovené hotely a iné turistické zariadenia.