NEMECKO

Východné a západné Nemecko zbúralo berlínsky múr a vytvorilo novú európsku mocnosť, ktorá však nieje bez problémov.

Nemecký hospodársky zázrak bol po štyridsiatich rokoch následovne vymenený za ďalší zázrak a to zjednotenie oboch nemeckých štátov v roku 1989. Proces zjednotenia začal, keď Nemecká demokratická republika otvorila západné hranice. Železná opona, ktorá obidva nemecké štáty rozdeľovala viac ako 40 rokov, sa zodvihla. Bol zbúraný aj berlínsky múr, ktorý roku 1961 rozdelil mesto na dve časti. 3. októbra slávili Nemci oficiálne zjednotenie obidvoch nemeckých štátov.

Roku 1989 otvorilo Maďarsko svoje hranice s Rakúskom a tisíce východných Nemcov využili túto možnosť k úteku na západ. Ich exodus bol priamou výzvou hlave štátu Erichovi Honeckerovi. V krajine vznikali opozičné strany a začali demonštrácie za demokratické reformy. Demonštrácie boli násilne potlačené osvedčeným spôsobom, ale beh udalostí už nebolo možné zastaviť. Honecker odstúpil, vláda bola radikálne zreformovaná. Boli prisľúbené slobodné voľby a amnestie, zrušenie streľby na každého kto sa priblížil k západnej hranici.

Obyvatelia demonštrovali za demokratické práva a postupne aj za zjednotenie oboch nemeckých štátov. Za tejto situácie mohli byť slobodné voľby v NDR, ohlásené na 18. marca 1990, zmarené iba zásahom víťazných mocností z 2. svetovej vojny (USA, Veľkej Británie, Francúzka a Sovietskeho zväzu). Tie však so zjednotením súhlasili, takže 1. júla 1990 bola zavedená spoločná mena. Politické zjednotenie nasledovalo 3. októbra a 2. decembra 1990 si Nemci zvolili nový parlament.

Aj keď po zjednotení túžili všetci Nemci, po jeho ukončení mnohí tvrdia, že to bolo unáhlené. Tento názor mali aj niektoré európske štáty. Neobávali sa politickej moci skôr hospodárskej moci. K najväčším problémom patrilo zjednotenie ekonomiky obidvoch krajín. Aj keď hlavné problémy zjednotenia patria dnes minulosti, skutočná jednota nebude dosiahnutá skôr ako v 21. storočí.

História

Počiatkom 10. storočia sa Východofranská ríša rozpadla na kmeňové vojvodstvá Sasko, Bavorsko, Švábsko, Lotrinsko a Frankov. Saský kráľ Henrich ich čoskoro opäť zjednotil. Nastalo veľké obdobie expanzie a už roku 962 bol Otto I. v Ríme korunovaný prvým nemeckým cisárom. Tak vznikla Svätá ríša rímska národa nemeckého.

Prví cisári Rímskonemeckej ríše opierali svoju moc o pápeža. V priebehu 11. až 13. storočia však moc cirkvi a pápeža vzrástla natoľko, že jej boli cisári podriadení, čo vyvolávalo spory. Z tejto situácie najviac ťažili slobodné a prístavné mestá, ktoré sa neskôr stali úplne nezávislými. V 14. a 15. storočí bolo súčasťou Rímskonemeckej ríše aj České kráľovstvo a jeho králi z Luxemburskej dynastie Karol IV., Václav IV. a Žigmund boli zároveň i rímskymi cisármi.

V 17. storočí sa rímskonemecká ríša rozkladá od Severného a Baltického mora až k Stredozemnému moru. Rok 1517, kedy Martin Luther zverejnil svojich 95 téz proti praktikám rímskej katolíckej cirkvi, je počiatkom novej éry nemeckých dejín. Reformy a protireformácie spôsobili zmätok v cirkvi. Politické konflikty boli komplikované náboženskými. Nasledovala tridsaťročná vojna (1618-48 ), ktorá začala ako vojna náboženská, ale skoro prerástla v politický boj medzi hlavnými európskymi mocnosťami.

Vestfálskym mierom z roku 1648 stratil nemecký cisár veľkú časť územia i svoj politický vplyv. Ríša bola rozdrobená na 350 malých štátov. V 17. a 18. storočí rozpad krajiny pokračoval. Takmer všetky bojovali o moc, iba Rakúsko a Prusko zostali bokom a rozvinuli sa v skutočné európske mocnosti. Koniec Svätej ríše rímskej definitívne ukončil Napoleon Bonaparte roku 1806. Posledný rímsky cisár František II. Habsburský sa vzdal nemeckej koruny a zostal iba rakúskym cisárom.

Druhá a tretia ríša nemecká

Rivalita medzi Rakúskom a Pruskom ovplyvňovala nemeckú politiku takmer celé 19. storočie. K najväčšej bitke medzi obidvoma štátmi došlo roku 1866 pri Hradci Králové, kde bolo Rakúsko porazené. K vyhláseniu nemeckého cisárstva (Druhej ríše) došlo roku 1871. Rozpory medzi Pruskom a Rakúsko- Uhorskom, sa na prelome storočia zmenšovali a v 1. svetovej vojne už bojovali spoločne. Túto vojnu prehrali. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a nemecký cisár Viliam II. sa vzdal trónu.

Roku 1933 bol zvolený nemeckým kancelárom Adolf Hitler. Ten so svojimi nacistickými stúpencami vyhlásil Nemecko za Tretiu ríšu. Rozpútal 2. svetovú vojnu, ktorú Nemecko aj so svojimi spojencami (Taliansko, Japonsko), prehralo. Roku 1945 sa rozpadla aj Tretia ríša a o štyri roky neskôr bolo Nemecko rozdelené na socialistickú NDR a parlamentnú Spolkovú republiku Nemecko na západe. Obidva štáty sa zjednotili až v roku 1990.

Druhá a Tretia ríša skončili pokorujúcimi porážkami, ktoré priniesli Nemecku veľké územné straty. Dnešné zjednotené Nemecko je v porovnaní s predvojnovým stavom dvojtretinové. Prusko bolo kedysi zmesou mnohých národov s rôznou mentalitou, tradíciami aj nárečím. Dodnes tieto rozdiely pretrvávajú, niekedy sa obyvatelia rôznych spolkových krajín len ťažko dorozumejú. Aj osídlenie jednotlivých spolkových krajín je nerovnomerné. Tri najväčšie nemecké mestá Berlín, Hamburg a Mníchov ležia v riedko osídlených poľnohospodárskych krajoch.

Kultúrne dedičstvo

Vzhľadom k rozlohe štátu a zložitému historickému vývoju nebola nemecká kultúra nikdy jednotná. Prijímala i ovplyvňovala európsku vzdelanosť i kultúru. Tvorivých vrcholov dosiahla najmä v literatúre a hudbe, vo výtvarnom umení a vo filozofii. Nemecká meštianska literatúra 14. a 15. storočia je zastúpená populárnou satirou Till Eulenspiegel.

Šestnáste storočie bolo v Nemecku obdobím reformácie, ktorú zahájil Martin Luther. Bolo to aj obdobie renesancie, ktorá ovplyvnila najmä maliarov (Dürer, Cranach, Holbein). Vrcholné baroko a následné rokoko bolo v Nemecku 18. storočia prejavom upevňujúcej sa moci vládnucich kniežat. Vyznačuje sa veľkolepou architektúrou palácov a kláštorov, rozvojom maliarstva, hudby. V Hamburgu bola otvorená prvá nemecká opera.

Nemecký romantizmus, ktorý nadviazal na osvietenstvo ovplyvnil celú Európu. K jeho predstaviteľom patrili W.Goethe, F. Schiller, v hudbe C.M. Weber a R. Schumann. Hlavné smery v druhej polovici 19. storočia určovali veľkí hudobníci ako R.Wagner, J.Brahms a na prelome 20. storočia tiež R. Strauss, v literatúre to bol T. Fontane.

Začiatky moderného umenia v Nemecku poznamenal nástup kinematografie. Nemecká klasická filozofia bola inšpirovaná spoločenskou premenou Nemecka konca 18. a počiatku 19. storočia. Najväčším mysliteľom tej doby bol I. Kant, ktorý mal vplyv na Nemecký romantizmus. Nemecká filozofia sa uberala niekoľkými smermi a jeden z nich predstavoval K.Marx, ktorý spolu s B. Engelsom vytvoril teóriu komunizmu.

Nemecko nikdy nemalo iba jedinú kultúrnu metropolu. Kultúrne stredisko tvorí niekoľko miest ako napr. Frankfurt, Kolín nad Rýnom, Norimberg, Magdeburg, Mainz, Aachen. Druhá generácia nemeckých kultúrnych stredísk vznikla v 16. až 19. storočí. Rezidenčnými mestami tohto obdobia sú Weimar, Würzburg. Dnes má väčšina veľkých nemeckých miest niekoľko univerzít, výskumných ústavov a vysokých škôl.

Obyvateľstvo

Každoročne sa 2 až 3 milióny Nemcov sťahujú z jeden spolkovej krajiny do druhej. Pred zjednotením prišlo do SNR asi 6 mil. utečencov z NDR a ďalších východoeurópskych krajín. V 80. rokoch bol demografický vývoj nepriaznivý ako v NDR tak SRN. Počet obyvateľstva však stúpal vďaka emigrácii z východnej Európy. Najpočetnejšiu skupinu tvoria Turci (1.5 mil.), početné zastúpenie majú prisťahovalci z Talianska a bývalej Juhoslávie.

Novou výraznou vlnou prisťahovalectva je vyvrcholenie dlhotrvajúcich konfliktov na Blízkom východe (Sýria) a severnej Afrike 2016-2018, kedy Nemecko presadzuje v EÚ príjem vysokých kvót utečencov z postihnutých krajín. Migračnú politiku prezentuje kabinet Angely Merkelovej a samotné Nemecko zvyšuje podiel svojich "ne-nemeckých" občanov o státisíce. Dôvodom výraznej promigračnej politiky sú okrem iných aj údajne nepriaznivé krivky pôrodnosti nemeckej populácie. Ostatné krajiny EÚ postupne opúšťajú nemecký "príliš ústretový" postoj k migrácii.

Prírodné podmienky

Nemecko zaujíma veľkú časť strednej a západnej Európy. Jeho krajina je väčšinou rovinatá. Na severe pri Severnom a Baltskom mori sa tiahne rozľahlá Severonemecká nížina, poznamenaná štvrtohorným zaľadnením. Typické sú rozsiahle vresoviská a rašeliniská, napríklad Maklenburgská oblasť jazier medzi riekou Labe a Odrou.

Stredom Nemecka prechádza pás Stredonemeckej vysočiny až 400 m široký, ku ktorému patrí Porýnska bridličnatá vrchovina a jednotlivé chrbty ako Harc a Durýnsky les. Na juhovýchode zasahujú na nemecké územie okraje Českého masívu – Krušné hory a Šumava. Najvyššia nemecká hora Zugspitze 2.962 m sa nachádza na hraniciach Tyrolských Álp a jej okolité svahy sú centrom zimnej turistiky a lyžovania. K najväčším riekam patrí Rýn, Dunaj, Labe a ich prítoky. Najviac jazier je na severe a na juhu.

O najväčšie Bodamské jazero sa Nemecko delí s s Rakúskom a Švajčiarskom. Nemecko má zaujímavé kultúrne a historické pamiatky, ako Kolínska katedrála, Goethov rodný dom vo Frankfurte, hrad v Haidelbergu alebo pobrežie Baltiku s množstvom jazier a lákavými mestami ako Schwerin, Greifswald, Stralsund, Lübeck, Wismar, Postupim, Drážďany, Weimar.

Ďalšou atrakciou sú vinárske oblasti na juhozápade. Nádherné je najmä údolie Rýna, kde malebné dedinky, slnečné podnebie a pohár vína sľubujú príjemný pobyt. Hornaté oblasti v strednom Nemecku predstavujú ráz krajiny, ako kedysi vyzeralo celé Nemecko. Aj tu dochádza k odlesňovaniu a aj kyslé dažde si vybrali svoju daň. Turisti tu napriek problémom s lesmi radi trávia voľný čas turistikou alebo lyžovaním.

Hospodárstvo

Poľnohospodárstvo prispieva do štátneho rozpočtu iba 2%. Nemecko kryje svoju spotrebu potravín na 75%. Prebytky vyváža. Napriek tomu je Nemecko druhým najväčším svetovým dovozcom potravín (po USA).

Väčšina priemyslu, najmä v Porúrí, bola založená v 19. storočí na ťažbe uhlia, dnes však Nemecko má len málo prírodných zdrojov (výnimku tvorí uhlie, ropa, plyn, kamenná soľ). Napriek tomu je spolu s USA na prvom mieste v ťažbe hnedého uhlia aj v jeho spotrebe.

Ďalšími významnými priemyslovými odvetviami sú výroba automobilov, strojárenstvo, výroba optických prístrojov, elektronika, chemický priemysel a potravinársky priemysel.

Po 2. svetovej vojne zažilo Nemecko prudký hospodársky rozvoj, o ktorom sa hovorí ako o nemeckom hospodárskom zázraku. V súčasnosti na jeho trhy prenikli dravé ázijské firmy. Po zjednotení krajiny už prudký ekonomický rast nepokračuje ani na východe ani na západe. Veľkou konkurenciou sú aj východoeurópske a latinskoamerické krajiny.

V Nemecku je vysoká nezamestnanosť a krajina musí čeliť zvýšenej konkurencii v priemysle, ktorý v minulosti patril k pilierom nemeckého hospodárskeho zázraku. Významným faktom prítomnosti je napĺňanie sna Nemecka o kľúčovej role v Európe v rámci Európskej únie.