fotogaléria Taliansko   Oficiálny názov: Talianska republika Správne členenie: 20 regiónov, 105 provincií Politický systém: parlamentná republika Hlavné mesto: Rím Rozloha v km2: 301 338 Obyvateľstvo: 57 450 000 (hustota 191 os. / km2) Jazyk: taliančina, francúzština, nemčina, slovinčina Mena: Euro Lokalita: Kajiny sveta - Európa Časové pásmo: Z + 1:00h Susedia: Francúzsko, Rakúsko, Slovinsko, San Maríno, Švajčiarsko, Vatikán     Organizov. zájazdy:  áno Vycestovanie: cestovný pas alebo občiansky preukaz Pozri tiež: • Taliansko   • dovolenka Taliansko   • hotely Taliansko   • doprava Taliansko   • letenky Taliansko   • cestovnékancelárie Taliansko   • lastminute Taliansko   NAJPOPULÁRNEJŠIE KRAJINY SVETA - TOP 15:   Bulharsko, Česko, Egypt, Francúzsko, Grécko, Chorvátsko, Kuba, Rakúsko, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Taliansko, Thajsko, Turecko   TALIANSKE REGIÓNY:   • Abruzzo   L´Aquila • Basilicata   Potenza • Calabria   Catanzaro • Campania   Napoli • Emilia Romagna   Bologna • Friuli-Venezia-Giulia   Trieste • Lazio   Roma • Liguria   Genova • Lombardia   Milano • Marche   Ancona • Molise   Campobasso • Piemonte   Torino • Puglia   Bari • Sardegna   Cagliari • Sicilia   Palermo • Toscana   Firenze • Trentino-Alto-Adige   Trento • Umbria   Perugia • Valle-d-Aosta   Aosta • Veneto   Venezia

TALIANSKO

Od severu k juhu majú architektúra, krajina, ľudia a ich životný štýl mnoho rôznych podôb, a predsa sú harmonické – to všetko je Taliansko.

Návštevníka Talianska obklopuje história na každom kroku. Mestá sú tak starobylé a často schátralé, že sa zdá, ako by existovali odnepamäti. V skutočnosti dnešné mestá a sieť komunikácií vznikali väčšinou v čase Rímskej ríše. Sláva antického Ríma znovu ožila na počiatku talianskej renesancie v dobe nevídaného rozkvetu umenia a vedy, ktoré začalo v 14. storočí a pokračovalo počas ďalších 250 rokov. Antický Rím a talianska renesancia sa stali nevyčísliteľným prínosom pre európsku civilizáciu, rovnakým prínosom je aj svojou módou a designom aj dnešné Taliansko.

História po páde Rímskej ríše

Napriek svojej starobylosti je politické členenie Talianska staré iba 125 rokov. Po páde Rímskej ríše roku 476 sa polostrov politicky rozdelil. Langobardi ovládli sever, zriadili svoje hlavné mesto v Pávii, južnejšie potom mestá Spoleto a Benevento. Veľká časť zvyšku Rímskej ríše zostala pod nadvládou Východorímskej ríše, ovládanej Byzanciou. Okolo 8. storočia sa objavili nové štáty: pápežský štát Rím – Ravena, obchodné stredisko Benátky a janovská republika sa stali hlavnými centrami obchodu s Orientom. Franská ríša obsadila takmer celý sever, zatiaľ čo na juh sa dostali Arabi. Od 12. storočia sa medzi Rímom a Alpami vzmáhalo 200 mestských štátov. Práve toto obdobie rozvoja miest dalo vzniknúť renesancii. Juh sa po krátkej nadvláde Normanov dostal pod koloniálnu nadvládu Španielska.

V 16. a 17. storočí sa Taliansko dostalo do obdobia úpadku, nakoľko hlavné obchodné cesty sa premiestnili k pobrežiu Atlantiku, ovládanému Anglickom, Španielskom, Portugalskom a Holandskom, zatiaľ čo na severe sa vynorila nová imperiálna mocnosť, Rakúsko. Takmer všetky časti krajiny tak od pádu Ríše rímskej do zjednotenia Talianska zažili niekoľkokrát presun moci. Po pätnástich storočiach politického chaosu prišiel Napoleon, ktorého obdobie nadvlády prebudilo taliansky nacionalizmus. Ten vyústil do hnutia risorgimento za zjednotenie Talianska. Zjednocovanie trvalo 50 rokov a poznamenali ho tri osobnosti: teoretik Giuseppe Mazzini, dobrodruh Giuseppe Garibaldi a politik Camill Cavour.

Prvý celotaliansky parlament zasadol roku 1886 v Turíne. Roku 1865 sa hlavné mesto premiestnilo do Florencie a roku 1870 sa ním stal Rím, ktorý bol s výnimkou Vatikánu, zvyšku kedysi mocného pápežského štátu, poslednou väčšou časťou talianskeho územia, ktoré bolo pripojené k Talianskemu kráľovstvu.

Za sto rokov jednoty dosiahlo Taliansko solídny, v niektorých oblastiach až podivuhodný hospodársky pokrok. Najtemnejšími stránkami moderných talianskych dejín boli snahy vytvoriť v Afrike koloniálnu ríšu a dvadsaťročná fašistická vláda Benita Mussoliniho, ktorý zavliekol Taliansko po boku Nemecka do 2. svetovej vojny. Roku 1946 sa Taliansko stalo republikou. Vo voľbách 1948 zvíťazili kresťanskí demokrati, ktorí sú od tej doby najvplyvnejšou talianskou politickou stranou.

Príroda aj mestá tvoria pestrú skladačku protikladov

Priemysel a obchodné mestá na severe ako Turín a Miláno sú podobné ich európskym konkurentom. Životná úroveň je tam vysoká a napríklad počet rodín majúcich druhý automobil a chatu či chalupu je tu vyšší ako vo Veľkej Británii. Výborné a lacné železnice a prvotriedne diaľnice umožňujú rýchlu a pohodlnú dopravu po celom severe.

Na juhu v oblasti nazývanej Mezzogiorno ( krajina poludňajšieho slnka) je situácia iná. Stredoveké chápanie cti a chovania tu diktujú hrdú vernosť rodine a podozrenie ku všetkému cudziemu. Na Sicílii, v Neapole a v Kalábrii kde pôsobia spolky, ako mafia a camorra, panuje odovzdanosť a beznádej. V tejto slnkom rozpálenej krajine všetci čakajú, že niekto iný niečo spraví. Pôda patrí niekoľkým bohatým vlastníkom, ktorí svoje zisky z juhu investujú na severe a takmer sa nezaujímajú o prosperitu južného Talianska. Mladí Taliani odmietajú znášať osud staršej generácie a stať sa obeťou nezamestnanosti. Od 19. storočia mnoho ľudí opustilo kraj a presťahovalo sa na sever.

Vláda bola dlho voči problémom Mezzogiorna nevšímavá. To umožnilo rast vplyvu tajných organizácií, ako sú mafia na Sicílii a camorra v Neapoli. Taliani tradične hľadajú ochranu u silnejších členov spoločnosti. Túto ochranu prevzali v súčasnosti mafiáni. Vzhľad mnohých miest na juhu sa zmenil v dôsledku priemyselného rozvoja za posledných 50 rokov. Neapol rozvinul automobilový priemysel, v Tarante oceliarstvo a v Syrakúzach petrochémia. V snahe podvihnúť juh zriadila vláda v pobrežných mestách veľké priemyselné podniky, ako oceliarne, chemické továrne a rafinérie ropy.

Chýbajú však malé a stredné priemyselné podniky, finančná pomoc nasmerovaná do rôznych inštitúcií alebo projektov často mizne v neznámych vreckách. Na začiatku 90. rokov postihla taliansku vyššiu triedu vlna zatýkania a sebevrážd, čo viedlo k úpadku hlavných politických strán a ku vzniku extrémnej pravice.

Napriek rozdielom medzi severom a juhom je krajina známa svojou históriou, kultúrnym dedičstvom a prácou civilizovaných a vzdelaných ľudí. Na juhu v Paestu, Selinunte, a Agrigente sú rovnako krásne grécke chrámy ako v Grécku samotnom a zavodňovací systém, ktorý pred tisíckou rokov vybudovali Arabi. V strednom Taliansku je kolíska renesancie Florencia a sám Rím a okolo nich ľúbezná krajina Leonarda da Vinciho, Danta Aligieriho a sv. Františka s mestečkami na vrcholoch kopcov a terasami, ktoré sú plodom storočí ľudskej práce.

S výnimkou Janova sa všetky veľké mestá na severe nachádzajú na okraji Pádskej nížiny, ktorou preteká najväčšia talianska rieka Pád. Jedna reťaz miest sa tiahne pozdĺž rímskej cesty Via Emilia spojujúca Miláno s pobrežím Jadranského mora: Piacenza, Parma, Reggio Nelĺ Emilia, Modena, Bologna, Imola, Faenza a Forli. Komunikácia sa dostáva k moru v známom rekreačnom stredisku Rimini. Najznámejšie z týchto miest Bologna, ktoré sa svári s mestom Capua v Kampánii o to, ktoré z nich je najstarším talianskym mestom. V obidvoch žijú ľudia nepretržite takmer 3000 rokov.

Na severnom okraji nížiny je pri ústí alpských údolí ďalší rad miest. V Turíne sa vyrábajú automobily Fiat, v Ivrey elektronika Olivetti, v Bielle vlna, v Come hodváb a vo Varese, Leccu, Bergame a Brescii stroje. Tretiu reťaz medzi „hornou“ a „dolnou“ nížinou zahŕňajú mestá Vercelli, Novara, Miláno, Padova a Treviso.

Talianske mestá

V delte rieky Pád ležia dve jedinečné mestá: Benátky a Ravenna. Jedinečnosť Benátok spočíva v ich minulosti, polohe na ostrovoch a kultúrnom dedictve, Ravenna bola sídelným mestom západorímskych cisárov. Okrem skupiny známych miest v údoliach Toskánska, ako sú Florencia, Pissa a Lucca, sú mestá na kopcoch charakteristické pre stredné Taliansko. Väčšina sa nachádza v južnom Toskánsku, v Umbrii a Markách. Urbino má tvar hviezdy, Siena je trojuholníková, Perugia a Assisi sú v zelených kopcoch. Aj na juhu sú mestá na kopcoch – najzaujímavejšími sú Enna a Erice na Sicílii. Väčšina juhotalianskych miest, ako Neapol, Brindisi, Taranto, Reggio di Calabria, Messina, Katánia, Syrakúzy a Agrigento, však ležia na pobreží a sú antického pôvodu. Počas byzantskej vlády klasická tradícia juhotalianskych miest pokračovala, ale s feudalizmom prišiel úpadok mestského i vidieckeho života.

Taliansky mestský a dvorný život sa najlepšie uchoval v mestách, ktoré neboli príliš industrializované, ako Bologna a Florencia, ale i vo vidieckych oblastiach, kde stále žije okolo 30% obyvateľov a kde sa 10% pracovnej sily ešte živí poľnohospodárstvom. Väčšina poľnohospodárov žije v živých vidieckych mestách ( 60 000 obyvateľov). V každom je námestie, kostol banka, radnica, policajná stanica, obchody, bary. Raz týždenne sa konajú trhy.

Konzervativizmus prežíva najmä na juhu, kde sa napríklad nepovažuje za správne, aby ženy často samé chodili mimo dom. Mladí ľudia opačného pohlavia sa stretávajú iba pri určitých príležitostiach – na vidieckych slávnostiach, v kostole a na večernej prechádzke. Počas dňa sa námestie zapĺňa najprv poľnohospodármi, potom školákmi, ženami idúcimi za nákupmi. Okolo jednej hodiny sa námestie vyľudní, je siesta. Podvečer námestie ožije ruchom prechádzajúcich a debatujúcich ľudí. Po večeri námestie, najmä bary ožijú mužskou klientelou a promenádujúcimi mladými ľuďmi.

Cestovanie do Talianska, dovolenka a turistické zaujímavosti

Cesta Talianskom je skutočnou idylou, je ťažké vybrať si jedno miesto na strávenie dovolenky. Na severe sa týčia nádherné Alpy s Mont Blancom na francúzskej hranici a Matterhornom na hranici so Švajčiarskom. Nádherné lyžiarske terény spopularizovali zimné strediská, ako Courmayeur v údolí Aosta alebo Cortina d´Ampezzo v Dolomitoch.

Masív Álp je pretkaný hlbokými údoliami vyhĺbenými ľadovcami. Vznikli tam nádherné ľadovcové jazerá Maggiore, Comoa Garda, obklopená luxusnými letoviskami. V údolí Aosta žije 100 000 francúzsky hovoriacich obyvateľov, v provincii Bolzano 300 000 obyvateľov hovoriacich nemecky a v okolí Terstu a Gorizie u slovinských hraníc niekoľko tisíc Slovincov a Chorvátov.

Alpy sa rýchlo zvažujú do rozľahlej Pádskej nížiny, veľkého trojuholníka, s plochou 45 000 km2, ktorý sa rozširuje smerom k Jadranskému moru. Tam je hospodárske srdce krajiny, kde sa nachádza väčšina veľkých talianskych miest, priemyselných podnikov a úrodnej pôdy. Za prístavom Savona u Ligúrskeho mora prechádzajú Alpy do Apenín, ktoré tvoria chrbticu celého Apeninského polostrova.

Smerom na juh je podnebie stále teplejšie, obloha modrejšia a ľudia otvorenejší a veselší. Alpské borovice a topole Pádskej nížiny ustupujú stále zeleným dubom a píniám, ďalej na juhu olivovníkom. Južnejšie rastú mandľovníky, pomarančovníky, citronovníky, ktorým svedčia horúce letá a mierne zimy. Prevažne pieskovcové a vápencové Apeniny sú mladé hory a na mnohých miestach je zemská kôra ešte aktívna a v pohybe.

Západné svahy Apenín sú prevažne vulkanické a tiahnu sa od vyhasnutých sopiek v južnom Toskánsku a Laziu až k vrcholu Vezuvu, ktorý je nateraz v kľude, ale roku 79 n .l. zničil mesto Pompeje, ďalej potom cez Liparské ostrovy k Etne na Sicílii. Východné svahy Apenín zvažujúce sa k Jadranskému moru sú zaoblenejšie. V tejto časti sú časté zosuvy pôdy a pôdne erózie ničia rozsiahle oblasti. Kraje Molise a Basilicata patria k najchudobnejším v celom Taliansku.

Sú tu dva veľké ostrovy Sicíia, obdivuhodný mikrosvet všetkého talianskeho, a svojrázna Sardínia, osamotená a kamenistá, kde pastieri stále žijú tradičným spôsobom. Okrem nich patrí Taliansku celý rad menších i celkom malých ostrovčekov a sopečných masívov. Najviac ich je pri západnom pobreží, v Tyrénskom mori. K tým väčším sa radí Elba, ležiaci na úrovni francúzskej Korziky, južnejšie na dohľad od Neapola je Ischia a neďaleký ostrov Capri. Celkom na juhu, v zálive medzi Kalabrijským polostrovom a Sicíliou, leží rozsiahla skupina sopečných Liparských ostrovov so známymi vulkanickými ostrovčekmi Lipari, Vulcano a Stromboli.

Rozvoj talianskych miest, obyvateľstvo a spoločenské rozdiely

V Taliansku je veľmi prísne rozvrstvená spoločnosť s vážnymi triednymi konfliktmi a s malou príležitosťou posunúť sa vyššie na spoločenskom rebríčku. Storočia cudzej nadvlády, dedičná moc talianskych šľachtických rodín a chronická nezamestnanosť prehĺbili rozdiely medzi spoločenskými skupinami. Taliansko má dlhé dejiny triedneho boja od banditizmu v minulosti po súčasný mestský terorizmus Červených brigád, ktoré roku 1978 uniesli a zavraždili bývalého ministerského predsedu Alda Mora.

V minulosti taliansky vzdelávací systém iba prehlboval sociálne nerovnosti, nakoľko preferoval klasické jazyky, dejepis a učenie naspamäť pred tvorivou prácou a samostatným myslením. Po roku 1968 došlo k podstatným zmenám, takže roku 1985 už viac ako polovica univerzitných študentov pochádzala z robotníckych a roľníckych rodín. Taliansko je podielom vysokoškolských študentov na jednom z popredných miest v Európskej únii.

Veľa sociálnych problémov pramení zo značného zničenia veľa talianskych miest počas 2. svetovej vojny a ich rýchleho rozvoja v povojnovom období. Najmä vonkajšie predmestia veľkých miest pozostávajú z veľkých stiesnených obytných blokov. Často chýbajú základné služby a veľa nových sídlisk nemá hygienické zariadenia. Tento prudký rozvoj miest je výsledkom industrializácie krajiny po roku 1950. Po 2. svetovej vojne neboli hospodárske vyhliadky príliš dobré. Životná úroveň bola neporovnateľne nižšia ako v krajinách na severe Európy. Ale Taliansko obdivuhodne prešlo modernou renesanciou. Najprv došlo k prudkému rozvoju priemyslu v 50. a 60. rokoch.

Na počiatku 70. rokov však došlo k recesii. Svetové ceny ropy vzrástli na štvornásobok, čo bolo osudné pre krajinu, ktorej ekonomika bola založená na dovážaných palivách. Taliansko vstúpilo do Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Rozvíjajúcemu sa priemyslu sa otvorili nové odbytištia, najmä automobilov, elektrických spotrebičov, obuvi a konfekcie. Obyvateľstvo sa začalo sťahovať za prácou do cudziny, z vidieka do veľkých miest Miláno, Turín, Janov, Rím. Veľké sťahovanie skončilo až v 80. rokoch.

Politická nestabilita

Je obtiažne skĺbiť povojnovú dynamiku talianskeho hospodárstva so stagnáciou politického systému.. S výnimkou kresťanských demokratov roku 1948 žiadna strana nezískala nikdy väčšinu, takže väčšina vlád bola výsledkom nestabilných koalícií. Vo voľbách roku 1994 zvíťazilo zoskupenie pravicovej aliancie slobody so Silviom Berlusconim. Ešte v tom roku však bol donútený odstúpiť. Vo voľbách roku 1996 zvíťazila stredo-ľavá vládna koalícia vedená ministerským predsedom Romanom Prodim. Jeho úloha je ťažká, nakoľko je potrebné prijať nepopulárne hospodárske opatrenia smerujúce k obmedzeniu verejných výdavkov, aby Taliansko splnilo podmienky prijatia do Európskej menovej únie.

Dôležitým povojnovým trendom je utvorenie regionálnych vlád. To prebehlo v dvoch etapách. Najprv bol štyrom oblastiam - Sicílii, Sardínii, Valle d´Aosta a Trentino Alto Adige – priznaný v rokoch 1946 – 49 zvláštny status. Roku 1963 sa k nim pripojilo Friuli-Venezia-Giulia. Došlo tak k uznaniu ich kultúrnej odlišnosti. V každej z týchto oblastí, s výnimkou Sicílie, sa okrem taliančiny hovorí druhým úradným jazykom- rétorománsky a nemecky a v Trentine, friulsky vo Friuli-Venezia-Giulia a francúzsky v údolí Aosta. Druhé obdobie decentralizácie nastalo na počiatku 70. rokov, keď aj v ostatných 15 krajoch boli utvorené miestne vlády.

Cieľom tohto opatrenia bolo narušiť nehybnosť centralistického politického systému a priviesť rozhodovací proces bližšie k ľuďom, ktorých sa to týka. Toto opatrenie by malo taktiež obmedziť vplyv separatistickej Ligy severu, ktorá sa snaží vytvoriť na severe Talianska nezávislú “Padániu“.