| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Juhoamerická krajina zvlnených pastvín a dlhých pláží pri Atlantickom oceáne patrí k najväčším vývozcom vlny a ďalších poľnohospodárskych produktov.
Uruguaj, jedna z najmenších krajín juhoamerického kontinentu, bola kedysi vďaka svojej prosperite a neutralite nazývaná Švajčiarskom Južnej Ameriky. V 20. storočí tu väčšinou bola demokratická vláda, štedrý sociálny štát a vysoká životná úroveň.
V druhej polovici 20. storočia sa však ani Uruguaju nevyhli problémy, ktoré trápia väčšinu krajín latinskej Ameriky: úpadok hospodárstva, štrajky, mestské zločinecké gangy, vojenská vláda, hyper inflácia a porušovanie ľudských práv.
Prosperita bola výsledkom prírodného bohatstva a priaznivého podnebia krajiny. Takmer 90% územia je vhodné na poľnohospodársku výrobu, ale iba 7% je skutočne obrábané. Na zvyšku územia sa pasú obrovské stáda dobytka a oviec. Na každého Uruguajca pripadnú 3kusy dobytka a osem oviec.
Roku 1903 prevzal sociálne uvedomelý prezident José Batle y Ordoñez vládu v krajine, ktorá bola zničená občianskou vojnou, vpádmi španielskych vojsk pred získaním nezávislosti a brazílskej armády roku 1828 a tiež vojnou s Paraguajom. Rozvoj hospodárstva počas jeho vlády prilákal do krajiny veľa prisťahovalcov, najmä zo Španielska a Talianska. Zisky z exportu prispeli k vybudovaniu demokratickej spoločnosti a prvého štátu so sociálnym zabezpečením na kontinente. Bola uzákonená osemhodinová pracovná doba, starobné dôchodky a úrazové poistenie.
Rozvoj trval iba do polovice 20. storočia, potom nastala recesia. Sociálny štát bol asi príliš štedrý. Od roku 1945 začali klesať zisky z vývozu mäsa, vlny a koží a od roku 1960 hospodársky rast prakticky stagnoval. V 60. rokoch vzrástla ročná inflácia na 50% a životná úroveň klesala. Krajina, ktorá nemá vlastnú ropu, pocítila rast jej ceny a to v čase, kedy ceny poľnohospodárskych produktov na svetových trhoch klesali.
Nespokojnosť Uruguajcov viedla k obrovskej vlne štrajkov a k mestskému partizánskemu hnutiu v Montevideu zvanému Tupamaros, ktorého členmi boli mladí ľudia zo strednej vrstvy. Toto ľavicové anarchistické hnutie organizovalo únosy politikov a priemyselníkov a požadovalo výkupné. Neschopnosť vlády skoncovať s hnutím Tupamaros viedla roku 1973 k vojenskému prevratu a k vlne politického zatýkania a mučenia. Vojenskej vláde sa však nepodarilo zastaviť hospodársky úpadok, ktorý bol ešte horší a príčinou bola svetová hospodárska recesia.
Vojenská vláda, proti ktorej stál takmer celý národ, odstúpila po 11 rokoch a boli vypísané nové voľby. Od tých čias stoja na čele štátu demokraticky zvolení prezidenti.
Uruguaj sa rozprestiera v mierne zvlnenej krajine pôvodne obrastenej vegetáciou juhoamerických pámp. Atlantické pobrežie je ploché, močiarovité s mnohými lagúnami. Najväčšou riekou je Uruguaj, ktorá tvorí celú západnú hranicu s Argentínou a potom sa vlieva do ústia rieky La Plata. Zámorské parníky môžu plávať po tejto rieke hlboko do vnútrozemia. Podnebie je príjemné, subtropické s dostatkom vlahy. Zrážky sú bohaté najmä na jar a na jeseň.
Takmer polovica z 3 mil. obyvateľov býva v hlavnom meste Montevideu. V jeho okolí sa obrábajú vinice, záhrady, ryžové polia a olivové a citrusové háje. Zvyšok krajiny je oblasťou gaučov, ktorí pracujú na obrovských rančoch, kde sa chovajú ovce a dobytok. Krajina patrí k najväčším svetovým vývozcom vlny.
Uruguaj nemá ani zlato, striebro a ani jeho domorodá populácia Čaruá nemala žiadne poklady, ktoré by prilákali cudzích votrelcov. Nakoľko ložiská ropy sú malé, orientuje sa Uruguaj na náhradné energetické zdroje, najmä na vodnú energiu, ktorú získava z elektrární v Palmare a v Salto Grande.
V pláne je výstavba ďalších vodných elektrární a rozšírenie obrábanej pôdy. Plánuje sa tiež stavba mostu cez ústie rieky La Plata, ktorý by skrátil na polovicu cestu z Montevidea do argentínskeho hlavného mesta Buenos Aires.