ESTÓNSKO

Najmenšia z pobaltských republík si po páde komunizmu vedie dobre.

Estónska republika, ktorá je od roku 1991 nezávislá, je najúspešnejšia zo všetkých 15 bývalých sovietskych republík. Jej výhodou je, že bola pod ruskou nadvládou kratší čas, ako väčšina ostatných republík a jej zemepisná poloha umožňuje jednoduchšie obchodovanie s európskymi krajinami.

Estónsko bolo zo všetkých bývalých sovietskych republík najväčším výrobcom spotrebného tovaru a malo tiež najrozvinutejšie služby. Preto sa dalo očakávať, že čoskoro priláka zahraničných investorov a turistov. Väčšina priemyselných podnikov bolo sprivatizovaných a krajina nadviazala úzke styky s Európskou úniou, zatiaľ čo predtým sa jej obchodné styky takmer výhradne obmedzovali na bývalé sovietske republiky. Mena je stabilná. Estónsko uzatvorilo s Európskou úniou asociačnú dohodu a požiadalo o plné členstvo. Do krajiny prúdia významné zahraničné investície.

Vážnym problémom pre mladú republiku je skutočnosť, že etnickí Rusi tvoria 30 % obyvateľstva. Vláda sa zaviazala, že im umožní získať estónske štátne občianstvo a práva, ktoré z neho plynú, požaduje však splnenie istých podmienok, ktoré sa zdajú dosť neštandardné. Žiadatelia o občianstvo musia zložiť skúšku zo znalosti estónskej ústavy v estónčine, čo je nad schopnosť niektorých Rusov. Rusko tieto podmienky kritizuje, a aj západné krajiny k nim majú výhrady.

Historický vývoj

Krajina, ktorá sa nachádza medzi Rižským a Fínskym zálivom, je iba o niečo väčšia ako Dánsko. Estónci (ugrofínsky národ) žijú v tejto časti baltického pobrežia už asi 5.0000 rokov. Ich trvalé osídlenie tohto kúska krajiny bolo narušené až začiatkom 13. storočia, kedy Estóncov nebolo viac ako 100.000. Najprv prišli Dáni v službách nemeckého rádu livonských rytierov. Keď ich moc v 16. storočí opadla, zmocnili sa severnej časti Švédi.

Južná časť sa zatiaľ stala súčasťou litevsko - poľského Kurónskeho vojvodstva. Roku 1629 sa celé územie Estónska dostalo pod nadvládu Švédov. Ale o krajinu mali záujem aj Rusi, najmä o prístavy v Baltskom mori, ktoré takmer po celý rok nezamŕzajú a slúžia ako vstupná brána do celej oblasti Pobaltia. Ruskí cári sa pokúsili obsadiť Estónsko už v 16. storočí, ale natrvalo získal pobaltské štáty až Peter Veľký počas vojny proti Švédsku (1700-21). Ďalších dvesto rokov bolo Estónsko najsevernejšou z troch ruských pobaltských provincií.

V čase zmätkov okolo ruskej revolúcie sa podarilo Estóncom vymaniť z ruského područia. Roku 1918 založili nezávislú Estónsku republiku, ktorá existovala až do roku 1940. Potom ju Stalin v čase krátkeho sovietsko-nemeckého spojenectva okupoval a pripojil k Sovietskemu zväzu. Tisícky obyvateľov bolo deportovaných vrátane mnohých Estóncov nemeckého pôvodu. Po 2. svetovej vojne sa začali Rusi masovo sťahovať do Estónska a zloženie obyvateľstva sa takto zmenilo.

Ale skôr, ako prišli Rusi, mala táto krajina s 1,5 milióna obyvateľov tradičné vzťahy so susedným Fínskom, ale existujú aj isté zväzky so susedným Švédskom, pretože estónske ostrovy Hiiumaa a Saaremaa v Baltickom mori Švédsku dlhý čas patrili. Nakoniec tu žila po stáročia až do svojho vysídlenia menšina nemeckých veľkostatkárov, obchodníkov a remeselníkov, ktorá spolu vytvárala estónsku literatúru, náboženstvo a architektúru.

Prirodzený prírastok územia

Estónsko je zo všetkých pobaltských republík najviac spojené a ovplyvnené Baltickým morom. Takmer jedna desatina územia sa nachádza na ostrovoch Saaremaa Hiiumaa a ďalších viac ako 1.500 ostrovoch a ostrovčekoch. Územie Estónska je prevažne nížinné a je súčasťou Východoeurópskej roviny. Krajina je veľmi poznamenaná štvrtohorným zaľadnením. Po ľadovci tu zostalo okolo 1.000 ľadovcových jazier. Prevažná časť územia sa nachádza v nadmorskej výške okolo 50 m. Celé pobrežie vrátane ostrovov stúpa asi o 30 cm za storočie. Estónsko sa postupne vynára z Baltského mora a zväčšuje svoju rozlohu.

Estónsko má podobu polostrova a dlhá vodná hranica vedie po rieke Narve a cez pohraničné Čudské a Pskovské jazero. Monotónnu rovinu oživuje na severe vápencová plošina, ktorá klesá prudko do Fínskeho zálivu. Tu sa nachádza aj historické mesto a najvýznamnejší estónsky prístav Tallinn, ktorý je aj hlavným mestom republiky. Tiež na juhu sa dvíhajú nevysoké pahorkatiny, ktoré prechádzajú z Lotyšska. Tu je najvyšší kopec Estónska Suur-Munamägi (318 m). Centrálnu časť krajiny tvoria barinaté nížiny a močiare. Estónsko má na svojom malom území asi 1.000 jazier, väčšinou ľadovcového pôvodu. K najväčším patrí Čudské, Vôrts a Suur Laht na ostrove Saaremaa. Umelé jazero vzniklo na rieke Narve, za priehradou s hydroelektrárňou.

Prírodné zdroje a podmienky pre poľnohospodárstvo

Asi tretina krajiny je obrastená lesmi, najmä smrekovými, pätinu pokrývajú bariny, ďalšia pätina je poľnohospodársky využívaná, pestujú sa najmä obilniny, zemiaky, zemiaky a krmoviny. Poľnohospodárstvo je rozvinuté, a aj keď zamestnáva iba 20 % obyvateľstva, zaisťuje potreby krajiny aj menšie množstvo tovaru na vývoz. Rozsiahle lesy poskytujú kvalitné drevo, ktoré je výborným exportným artiklom. V poslednom čase sa rozvíja papierenský priemysel. Popri Tallinne patrí k významným mestám priemyselný Tartu, pri pobreží ležiace Pärnu a na ostrove Saaremaa je veľké mesto Kuressaare.

Prírodné zdroje nie sú bohaté. V krajine sa ťaží rašelina, vápenec, fosfority, horľavé bridlice, ktorých náleziská patria medzi najbohatšie na svete. Využívajú sa na výrobu elektrickej energie a ako hlavná surovina pre chemický priemysel. Napriek tomu že viac ako polovica elektrickej energie v Estónsku pochádza z horľavej bridlice, musia sa ropa a zemný plyn dovážať. Využívanie nálezísk fosforitov rovnako ako horľavej bridlice neúnosne znečisťuje životné prostredie.

Do roku 1993 väčšina estónskeho dovozu pochádza z bývalých sovietskych republík, kam tiež prevažne smeroval export( bežecké lyže, elektromotory). O rok neskôr sa stalo najdôležitejším obchodným partnerom Estónska Fínsko.

Sovietsky zväz - ZSSR

Po októbrovej revolúcii r. 1917 bol v Rusku zvrhnutý cársky režim a boľševikmi sformovaný nový štátny útvar, ktorý tvorilo v hlavnom období existovania až 15 zväzových republík. Zväz sovietskych socialistických republík, ako už samotný názov naznačuje, vznikol a fungoval na základoch socialistických ideálov, ktoré sa v reálnom aplikovaní ukázali ako utopistické a nefunkčné. Celá 1/6 sveta, ktorá sa ocitla priamo v tomto štátnom zoskupení ako aj množstvo ďalších krajín do ktorých bol socializmus rozšírený či dobrovolne, alebo násilím, dosiahli v priebehu niekoľkých desaťročí morálny a ekonomický kolaps.

Existencia dvoch ideovo nepriateľskych táborov - na jednej strane socializmu reprezentovaného Sovietskym zväzom a kapitalizmu na čele so Spojenými štátmi - spôsobovala obom táborom obrovské plytvanie a straty. Pretekom v zbrojení boli v tábore socializmu obetované takmer všetky možnosti spoločenského napredovania. V roku 1985 prevzal vyčerpanú a krachujúcu svetovú veľmoc triezvo zmýšľajúci Michail Gorbačov, ktorý Sovietsky zväz rozviazal a diplomatickým spôsobom rozpustil. Oficiálnym koncom ZSSR bol dátum 31.12.1991.

Bývalé krajiny ZSSR - 15 zväzových republík:

Zväzová republika	Hlavné mesto	Vstup	Ukončenie	Nástupnícka krajina
• Arménska SSR	Jerevan	05.12.1936	23.09.1991	Arménsko
• Azerbajdžanská SSR	Baku	05.12.1936	30.08.1991	Azerbajdžan
• Bieloruská SSR	Minsk	30.12.1922	26.12.1991	Bielorusko
• Estónska SSR	Tallinn	06.08.1940	06.09.1991	Estónsko
• Gruzínska SSR	Tbilisi	05.12.1936	26.12.1991	Gruzínsko
• Kazašská SSR	Alma-Ata	05.12.1936	16.12.1991	Kazachstan
• Kirgizská SSR	Frunze	05.12.1936	31.08.1991	Kirgizsko
• Litovská SSR	Vilnius	03.08.1940	06.09.1991	Litva
• Lotyšská SSR	Riga	03.08.1940	06.09.1991	Lotyšsko
• Moldavská SSR	Kišinev	02.08.1940	27.08.1991	Moldavsko
• Ruská SFSR	Moskva	30.12.1922	26.12.1991	Rusko
• Tadžická SSR	Dušanbe	05.12.1929	26.12.1991	Tadžikistan
• Turkménska SSR	Ašchabad	27.10.1924	27.10.1991	Turkménsko
• Ukrajinská SSR	Kyjev	30.12.1922	10.12.1991	Ukrajina
• Uzbecká SSR	Taškent	27.10.1924	31.08.1991	Uzbekistan