 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
krajina, jej obyvateľstvo, história ...
možnosti dovolenky
turistické zaujímavosti a atrakcie
špecializované cestovné kancelárie
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
FRANCÚZSKO
Zem šampanského a štyristo rôznych syrov, krajina posiata malebnými zámkami, starobylými mestečkami a uponáhľanými veľkomestami – to je obraz dnešného Francúzka.
Parížske kaviarne na rušnom bulvári Champ Elysées, Louvre, jedno z najväčších múzeí, a Víťazný oblúk, ktorý bol postavený pre cisára Napoleona, symbol francúzskej moci a storočnej histórie. Pre mnohých návštevníkov, je práve toto Francúzsko. Paríž je iba srdcom krajiny, ktorého jazyk a kultúra ovplyvnili celý svet. Francúzsko je iné ako Paríž. Je to rozľahlá prevažne vidiecka krajina. Vrátane Korziky, ale bez „zámorských departmentov“ ako je Martinik sa rozkladá na ploche 543.965 km2. Po Rusku a Ukrajine je treťou najväčšou krajinou v Európe. Veľké plochy poľnohospodárskej pôdy poskytujú široké možnosti pestovania zeleniny, ovocia, vínnej révy, chovu hovädzieho dobytka a oviec.
Presun života z vidieka do miest
V roku 1974 žila takmer polovica Francúzov na vidieku a tretina obyvateľov pracovala na vidieku ako poľnohospodári. Od tých čias sa situácia radikálne zmenila. Nové pracovné príležitosti a úradoch prilákali milióny ľudí do miest, takže dnes žije na vidieku iba pätina obyvateľov, z ktorých ešte mnohí dochádzajú do miest za prácou. Tretina pracujúcich je zamestnaná v továrňach, polovica na úradoch alebo obchodoch.
Dnes už iba 5% obyvateľstva je zamestnaných v poľnohospodárstve, aj keď obrábajú viac pôdy než predošlé generácie. Takmer všade sa statky rozšírili, zmechanizovali a sú ďaleko produktívnejšie než za predošlých generácií. Vzniklo množstvo obchodných družstiev.
Prírodné a historické členenie krajiny
Rôznorodé prírodné celky tejto rozľahlej krajiny sú usporiadané do podoby gigantického amfiteátra, ktorý je otvorený k Atlantickému oceánu. Najvyššie horské pásma sa rozprestierajú na juhu a na východe, kde vytvárajú prírodnú štátnu hranicu. Na juhu sa dvíhajú ťažko prístupné Pyreneje, ktoré nemajú takmer žiadne priečne údolia, ktorými by mohli viesť cesty, a tak sa týčia ako hradba medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom. Francúzske Alpy sa tiahnú k severu a na taliansko – francúzskej hranici dosahujú štítom Mont Blanc ( 4.807 m ) maximálnej nadmorskej výšky nielen Francúzska ale celej strednej Európy.
Za komunikačne významnou Burgundskou bránou sa dvíhajú staré pohoria Vogézy a Ardeny. Vo vnútrozemí Francúzska je najvýznamnejšie Francúzske stredohorie s náhornými plošinami, ktoré dosahujú stredohorských výšok. Rovnaký je aj Armorický masív na západe, ktorý vytvára Bretaňský polostrov a severná Normandská pahorkatina. Medzi jednotlivými horami ležia rozľahlé panvy, brázdy a roviny, ktoré ponúkajú vhodné podmienky pre poľnohospodárstvo.
Klimatické podmienky sú vo Francúzsku veľmi rozdielne a závisia predovšetkým na vzdialenosti od morí a na nadmorskej výšky. Väčšina územia je však pod vplyvom Atlantického oceánu, ktorý ovplyvňuje západnú polovicu krajiny a zaisťuje po celý rok vlhké mierne teplé podnebie. Východné Francúzsko má chladné zimy. Vo Francúzskom stredohorí a v horách sú zimy chladnejšie a letá kratšie.
Parížskou panvou pretekajú hlavné rieky Seina a Marna. Paríž vyrástol blízko ich sútoku a po stáročia bol stimulom rozvoja poľnohospodárstva. Práve tu sú najmodernejšie a najproduktívnejšie farmy vo Francúzsku. Niektoré prírodné oblasti sú zároveň starými historickými celkami, ktoré si dodnes zachovali svoju osobitosť. V súčasnosti sa nazývajú kraje a sú zaradené do územného členenia krajiny.
Regióny Francúzska
K Francúzsku patria aj tzv. zámorské územia. Vlastné kontinentálne Francúzsko sa podľa typického šesťuholníkového tvaru niekedy nazýva hexagon. Francúzsko patrí k najväčším krajiny Európy, jeho územie sa člení na regióny. Regióny Francúzska sa vyvinuli z bývalých provincií, ktoré boli v minulosti významnými krajmi, kde sa písala história. Z nich k najznámejším patria vinárske kraje Burgunsko a Champagne v strednom Francúzsku. Alsasko na severovýchode krajiny, ktorého dominantou sú Vogézy, je trvale spornou oblasťou, o ktoré Francúzsko niekoľkokrát bojovalo so susedným Nemeckom. Akvitánsko na juhozápade je ďalšou veľkou a významnou oblasťou. Je to rozľahlá nížina so širokými údoliami riek Garonna a Dordogne. Tu nieje poľnohospodárstvo tak moderné, ale vinice v okolí Bordeaux poskytujú niektoré z najlepších vín na svete. Pobrežie Atlantiku nazývané Landes je rovné s piesočnými dunami a lagúnami.
Vetrom ošľahaná Bretaň so starými žulovými skaliskami bola kedysi poľnohospodárskou krajinou, ale dnes je známa ranou zeleninou. Staré Francúzske stredohorie je kamenným srdcom Francúzska. Náhorné plošiny, strmé svahy, staré vyhasnuté sopky, hlboké údolia a drsné podnebie nie sú príliš vhodné pre osídlenie ani pre poľnohospodárstvo. V kraji, ktorému sa všetky dopravné tepny vyhýbajú sa presadzuje chov rožného statku. Neobrábaná pôda je osádzaná lesmi alebo zarastá krovím.
Ešte obtiažnejšie podmienky sú na vysokých chrbtoch a v hlbokých údoliach Jury, Pyrenejí a Francúzskych Álp. Hlavným zdrojom tamojších príjmov sú zimné športy, odvetvie ktoré vyžaduje vysoké investície, ale prináša iba malé zisky, nakoľko sezóna trvá iba šesť mesiacov v roku. Údolie Rhôny a Saôny vzniklo na rozsiahlej zlomovej línii na okraji Francúzskeho stredohoria. Tisícky rokov využívali obchodníci a pútnici túto prírodnú cestu, ktorou dnes prechádzajú dialnice, železnice a ropovody. Na sútoku Rhôny a Sôny sa nachádza najväčšie francúzske mesto Lyon. Rhôna preteká krajom viníc, sú na nej viaceré vodné elektrárne a poskytuje vodu na zavlažovanie. V jej delte u Stredozemného mora leží oblasť Camargue s ryžovými poliami. Žijú tu plameniaky a divoké kone.
Južné Alpy ktoré vybiehajú až do stredozemného mora, je svojráznym krajom zvaným Provensálsko. Známe je najmä Azurové pobrežie, známe ako Riviéra a raj milionárov. V provensálskom vnútrozemí sa pestuje ovocie, zelenina a kvety. V hlbokej zátoke sa nachádza druhé najväčšie mesto krajiny a zároveň najväčší prístav Marseille. Západné pobrežie Stredozemného mora patrí teplým nížinám kraja Languedoc s vinicami, záhradami a novými rekreačnými strediskami.
Pestrosť obyvateľstva pramení zo stáleho prílevu prisťahovalcov
Žiadna zbežná návšteva Francúzska nemôže priblížiť rozmanitosť krajiny. Jednotlivé krajiny a ich obyvatelia sa navzájom veľmi líšia. Rozdielnosť francúzskeho obyvateľstva čiastočne pramení zo stáleho prílevu prisťahovalcov z Poľska, Talianska a zo strednej Európy, ktorých nasledovali prisťahovalci zo španielska, Portugalska a krajín, ktoré boli trištvrte storočia francúzskymi kolóniami.
Francúzsky národ vznikol miešaním a vzájomným ovplyvňovaním národov, ktoré na tomto území žili. K najvýraznejším patrili starovekí Kelti, k nim neskôr pribudli Frankovia, Burgunďania a Normani. Žije tu aj niekoľko národnostných menšín, ktoré sa čas od času dožadujú väčších národnostných práv. K najstarobylejším patria Bretónci, priami potomkovia Keltov. Na svahoch Pyrenejí žijú Baskovia na západe a Katalánci na východe. Na Korzike žijú Korzičania, ktorých jazyk je podobný taliančine. Pri belgických hraniciach je menšina Valónov a Vlámov. V Alsasku, ktoré iba v tomto storočí bolo niekoľko krát súčasťou Nemecka, si miestni obyvatelia udržiavajú vlastný nemecký dialekt.
Korzickí separatisti dokonca usilujú o úplnú nezávislosť na Francúzsku a príležitostne na seba upozorňujú teroristickými činmi. Iné menšiny sa snažia využiť vlastnú kultúrnu identitu pre získanie väčšieho vplyvu v regionálnej politike.
Francúzska kuchyňa - potešenie z jedla
Francúzska kuchyňa je jedinečnou príležitosťou vychutnať bohatstvo rozmanitosť poľnohospodárskych výrobkov. Napriek zriaďovaniu prevádzok s rýchlym občerstvením v mestách je príprava dobrého jedla stále považovaná za umenie. Bistrá a reštaurácie ponúkajú chutné a často lacné jedlá, ktoré sú dobrým sprievodcom po regionálnej kuchyni. Vo Francúzsku sa vyrába štvrtina svetovej produkcie vína. Každá reštaurácia má svoju vínnu pivnicu. Francúzsko je krajinou šampanského a štyristo rôznych syrov.
Pamätníky histórie
Francúzska krajina aj tamojšie mestá a mestečká stále nesú stopy minulých storočí. Francúzi s hrdosťou hľadia na svoje dejiny, ktoré sú takmer tak staré ako história ľudstva. Pravekí ľudia kromaňonci sa nazývajú podľa jaskyne Crô–Magnon v juhozápadnom Francúzsku. Legendárni Kelti, ktorým Rimania hovoria Galovia a ktorých mnohí považujú za predkov Francúzov, prišli do Francúzka v 8. storočí pred n. l. a priniesli sebou hutnícku zručnosť Chetitov. Tá im umožňovala vyrábať nástroje pre poľnohospodárstvo a boj. Galovia prišli od severu od Rýna, usadzovali sa v krajine a miesili sa s obyvateľstvom, ktoré prišlo do tejto krajiny hojnosti pred nimi. Jedinou dosiaľ živou pamiatkou na tento starobylý národ je bretonština.
Keď sa stala vlasť Keltov provinciou Rimanov, dostala názov Galia. Antické pamiatky na storočie Rímskej nadvlády sú predovšetkým na území Provensálska. Patria k nim amfiteátre, zvyšky chrámov a predovšetkým dosiaľ najzachovalejší akvadukt na svete, Pont du gard.
V období renesancie v 15. a 16. storočí stavali talianski umelci po celej krajine elegantné zámky, často obklopené krásnymi záhradami a parkmi. V údolí Loiry sa nachádzajú niektoré obzvlášť krásne zámky, ako Amboise, Blois, Chamborda Chenonceaux. Kráľovská rodina a šľachta žila v palácoch až do Francúzskej revolúcie, ktorá začala roku 1789 a viedla k poprave kráľa Ľudovíta XVI. a kráľovnej Márie Antoniety.
Svedectvom o bohatstve a moci rímskokatolíckej cirkvi sú tisíce kostolov a desiatky nádherných katedrál. Pevný oblúk a valená klenba charakterizujú románske kostoly z 11. a 12. storočia. Vysoký lomený oblúk a veľké maľované vitráže zaliate do olova sú typické pre honosné gotické katedrály z 12.a 13. storočia v severnom Francúzsku a tiež v meste Chartres. Francúzska revolúcia však skoncovala s mocou cirkvi.
Sféry rozvoja a pokroku
Až do 20. storočia mal priemysel iba miestny význam a väčšina miest mala iba tržnice úzko závislé na poľnohospodárstve. Francúzsko nezažilo veľkú vlnu výstavby tovární a rozvoja miest, ktoré zmenili viktoriánske Anglicko. V 19. storočí vyrástlo iba niekoľko baníckych stredísk, textilných miest a železiarskych centier v severnom a východnom Francúzsku.
Výnimkou bol Paríž, ktorého význam vzrástol, keď Napoleon I. zrušil provinčné parlamenty a všetok hospodársky i kultúrny život sa sústredil do hlavného mesta. Paríž sa neskôr stal aj uzlovým bodom železničnej siete. Koncom 20. storočia má Francúzsko jeden z najefektívnejších štátnych železničných systémov v Európe.
Nové nápady viedli k rozvoju priemyslu, vedy, filozofie, kultúry i módy. Celé storočia bola francúzština jazykom diplomatov a vzdelanci na celom svete sa nechávali Parížom inšpirovať. Berliozova, Bizetova hudba, Degasove, Cézanove, Monetove, Renoirove a Toulouse-Lautrecove obrazy, Balzacove, Hugove, Zolove, Flaubertove a de Maupassantove romány predstavujú umelecký vrchol 19.storočia.
Do roku 1850 sa počet obyvateľov Paríža strojnásobil a začali dve desaťročia rozvoja, ktorého duchovným otcom bol cisár Napoleon III. A vykonávateľom architekt barón Haussmann. Chceli vytvoriť funkčné a zároveň elegantné hlavné mesto s impozantnými verejnými budovami. Nové tržnice, kostoly, školy, nemocnice a parky zmenili Paríž na prekrásne mesto, ktoré dnes obdivujú tisícky turistov.
V prvej i druhej svetovej vojne prišlo Francúzsko o cca 2 mil. obyvateľov, pôrodnosť klesla a významne narástla opäť až po roku 1945 vďaka výraznej vládnej podpore pre rodiny s deťmi. V súčasnosti populácia starne a Francúzsko sa stáva krajinou penzistov.
Rozpad koloniálneho panstva
Štátne plánovanie zavedené v roku 1947 sa zameralo na hospodársku obnovu a podporu ďalšieho priemyselného rozvoja. Vysoké investície a pomoc USA umožnili Francúzsku prekonať následky vojny a štát sa takmer cez noc stal priemyselným štátom. Napriek tomu že Francúzsko bolo pozadu v priemyselnom rozvoji, patrilo spolu s Britániou a Španielskom k najväčším koloniálnym mocnostiam.
Francúzska kolonizácia začala roku 1830 obsadením Alžírska, ktoré sa stalo prvým z koloniálnych územím na severe a západe Afriky. Z kolónií plynulo do krajiny veľké bohatstvo, ale čoskoro sa stali aj príčinou politických komplikácií v cudzine i doma. Po 2. svetovej vojne Francúzsko svoje kolónie postupne strácalo. Prvá bola Indočína, ktorej sa roku 1954 zmocnili vietnamskí komunisti. V roku 1956 získali nezávislosť Maroko a Tunisko. Povstanie v Alžírsku roku 1958 vynieslo k moci generála Charlesa de Gaulla, hrdinu francúzskeho odboja proti Nemecku v 2. svetovej vojne.
De Gaulle bol prezidentom desať rokov. Keď roku 1962 udelil Alžírsku nezávislosť, ušlo odtiaľ do Francúzska milión ľudí francúzskeho pôvodu. Voľný pohyb pracovných síl v krajinách EHS ( teraz Európskej únii), uzákonený roku 1957, a všeobecný rozmach francúzskeho hospodárstva umožnili Francúzsku zamestnávať až 3,5 mil., zahraničných robotníkov. S týmto prílivom rástol problém bytov, ktorý bol riešený výstavbou obrovských predmestských sídlisk. Tieto predmestské štvrte priniesli sociálne problémy, ktoré dosiaľ Francúzsko nevyriešilo.
Vláda sa síce snaží vytvoriť novú multinacionálnu spoločnosť, no vzhľadom k stúpajúcej nezamestnanosti je to značne problematické. Od konca 80. rokov vychádza na povrch xenofóbia ktorú schvaľovali viacerí politici na čele s radikálnym konzervatívcom Jean-Marie Le Penom. Po voľbách roku 1992 začala jeho popularita klesať.
Nástup socializmu
Keď v roku 1968 štrajky a demonštrácie paralyzovali každodenný život v krajine, veľa Francúzov vyjadrovalo svoju nespokojnosť s kapitalistickým systémom a s narastajúcimi sociálnymi a ekologickými problémami. Nezamestnanosť stúpala, francúzski voliči cítili že nadišiel čas ku zmene. V roku 1981 bol zvolený prezidentom socialista Francois Mitterrand. Sľúbil decentralizáciu moci, znárodnenie a štedré sociálne zabezpečenie.
Moc bola čiastočne odovzdaná do rúk zvoleným v 96 francúzskych departementoch a na Korzike bol ustanovený prvý regionálny parlament. Pätina priemyselnej výroby a väčšina finančných inštitúcií bolo znárodnených. Socialisti zvýšili rodinné prídavky, dôchodky a minimálne mzdy a zaviedli päť týždňov platenej dovolenky a skorší odchod do dôchodku. Práva žien boli posilnené, trest smrti zrušený a boli schválené rozporuplné vojenské projekty.
Na začiatku roku 1983 sa krajina dostala do vážnych finančných problémov a prezident vyhlásil nepopulárny úsporný program, obmedzujúci štátne výdavky a sociálne vymoženosti. Táto politika aktivizovala Komunistickú stranu Francúzska ( druhú najväčšiu komunistickú stranu západnej Európy), a komunistickí členovia Mitterrandovej vlády podali roku 1985 demisiu. Postupne sa politika socialistickej vlády takmer úplne zmenila. Mitterrand sa musel zmieriť s tým, že jeho socialistické plány nebudú v 80. rokoch vo Francúzsku uskutočnené.
V parlamentných voľbách roku 1986 zvíťazili gaullisti a ich pravicoví spojenci a ministerský predseda Jacques Chirac skoncovali so socialistickou politikou, aj keď Mitterrand zostal prezidentom. Roku 1995 sa stal prezidentom Chirac. V referende roku 1997 chcel posilniť svoju pozíciu v čase zložitých hospodárskych rozhodnutí ale neuspel a Francúzi zvolili socialistickú vládu na čele s Lionelom Jospinom. A tak Chirac ako Mitterrand má vládu, ktorá nezdieľa jeho priority. Celkovo je francúzska rodina v súčasnosti zdravšia, vzdelanejšia, lepšie živená a lepšie bývajúca ako v minulosti. Francúzi sa vášnivo venujú športu, Francúzky sú známe svojou eleganciou. Viac sa venujú svojim koníčkom, cestujú a fajčia na verejnosti.
Významný člen Európskej Únie
Francúzsko je jednou zo zakladajúcich krajín EU, má 74 europoslancov a 29 hlasov v rade. Spoluzakladateľmi EU boli krajiny: Belgicko, Luxembursko, Taliansko, Holandsko, Nemecko. Politickí predstavitelia Francúzska. Vzniku EU predchádzalo dlhoročné úsilie krajín ES (Európskeho spoločenstva), ktoré sa v decembri 1991 na zasadnutí rady v Maastrichte rozhodli založiť Európsku úniu. 7. februára 1992 bola v Maastrichte podpísaná Zmluva o Európskej únii, ktorá po ratifikačnom procese vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. ES sa začalo označovať ako EÚ.
zohrali rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania európskej integrácie po druhej svetovej vojne. Francúzsko-nemecký tandem sa považuje za hybný motor zjednocovania Európy. Francúzsko sa rozhodujúco pričinilo aj o vývoj integračného procesu Európskej ústavnej zmluvy. Francúzski voliči a neskôr aj holandskí dokument odmietli v referende, čím zastavili jeho ratifikáciu. Rozhodujúce slovo mali Francúzsko a Nemecko vo všetkých zásadných otázkach týkajúcich sa Európskej Únie, zahraničnej, vojenskej, ekonomickej oblasti a najmä spoločnej meny Euro od vzniku EÚ až do súčasnosti.