 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
krajina, jej obyvateľstvo, história ...
možnosti dovolenky
turistické zaujímavosti a atrakcie
špecializované cestovné kancelárie
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
JAPONSKO
Hospodársky zázrak v 20. storočí vytvoril z Japonska krajinu kontrastov, kde sa tisícročná tradícia a jemná kultúra stretávajú s najmodernejšou technikou a západným spôsobom života.
Japonsko, ostrovný štát na východnom okraji Ázie, sa za posledné storočie premenilo z izolovaného a kľudného feudálneho štátu bez prírodných zdrojov na druhú svetovú hospodársku veľmoc po Spojených štátoch. Po štyroch desaťročiach hospodárskych úspechov s desaťpercentným ročným hospodárskym rastom sa Japonsko stalo hospodárskou veľmocou východnej Ázie a v budúcich rokoch ňou zostane.
Štatistické údaje ukazujú na pevnosť základov, ktoré boli položené behom povojnového rozvoja. Merané hrubým národným dôchodkom, pripadá na Japonsko 10% svetových príjmov. Spoločne s Kóreou je najväčším svetovým výrobcom lodí a spoločne so Spojenými štátmi americkými najväčším výrobcom automobilov.
Dnes je Japonsko modernou demokratickou krajinou, ktorého obyvatelia patria k najzdravším na svete. Kojenecká úmrtnosť je najnižšia na svete. Vďaka súťaživému systému školstva je 99% obyvateľov gramotných a 90% Japoncov sa považuje za príslušníkov strednej triedy.
Cena individuálneho neúspechu však môže byť vysoká – sebevraždy sú časté, najmä medzi mládežou. Medzinárodný úspech vzbudil obavy ostatných vlád. Deficit Spojených štátov v obchode s Japonskom dosiahol roku 1993 60 miliárd dolárov a Američania tvrdia, že je to do veľkej miery spôsobené nekalými ochranárskymi opatreniami.
Prírodné podmienky
Japonské súostrovie vyrástlo na západ od hlbokomorskej Japonskej priekopy, kde je Tichomorská platňa násilne vtláčaná pod Euroázijskú kontinentálnu platňu. Taviaca sa hmota oceánskeho dna sa čiastočne vracia na zemský povrch v podobe sopiek, ktoré vyrastajú z morského dna a dvíhajú sa nad hladinu a tvoria súostrovie.
V súčasnosti je v Japonsku okolo 60 činných a mnoho vyhasnutých sopiek. K tým, ktoré už niesu aktívne patrí aj najvyššia hora Japonska Fidži ( 3 776 m), s takmer celoročne zasneženým vrcholom. Okrem sopiek hrozí Japonsku neustále aj zemetrasenie. Aj to súvisí s pohybom veľkých zemských platní. Tichomorská platňa sa pri styku s kontinentálnou hmotou obrovskej Euroázijskej platne rozpadla na niekoľko menších a tie sa pohybujú proti hlavnému smeru a čas od času sa protismerný pohyb vyrovnáva zemetrasením.
Zemetrasenie prenášané na morské dno vyvoláva obrovské vlny tsunami, vysoké až 30 m, ktoré devastujú pobrežie. Jedno z najväčších japonských zemetrasení 20. storočia bolo roku 1923, v Tokiu, kedy tu zahynulo 150 000 ľudí. Bolo tu zbúraných 60% budov, a v neďalekej Jokohame dokonca 80%. Roku 1995, bola väčšina Japoncov presvedčená, že nová technológia pri výstavbe moderných miest zabráni škodám spôsobených zemetrasením, došlo k šoku v podobe ničivého zemetrasenia v prístave Kobe.
Tretia prírodná katastrofa, ktorá čas od času kruto postihuje japonské ostrovy, sú tropické hurikány prichádzajúce od Tichého oceánu. V tomto nebezpečnom životnom prostredí žije na takmer 3 900 ostrovoch okolo 125 mil. ľudí. Všetky ostrovy však niesu obývané. Hlavné ostrovy vytvárajú ľahko zahnutý oblúk, ktorý sa tiahne od severu k juhozápadu. Z veľkých ostrovov je najsevernejší ostrov Hokkaidó, južnejšie najväčší Honšú, paralelne s jeho južným koncom sa nachádza Šikoku, najjužnejšie sa nachádza Kjúšú.
Všetky japonské ostrovy sú pod silným vplyvom morských vetrov- monzúnov a preto je tiež leto na celom súostroví horúce a daždivé. Zima je na severe mrazivá s množstvom snehu, na južnom ostrove Kjúšú má mierny subtropický priebeh. Sopečné pôdy sú plodné, klíma priaznivá. Vedľa tradičnej ryže sa najnovšie pestuje aj pšenica, ovocie a zelenina.
Japonsko po stáročia žilo a žije z mora. Mäso rýb a morských živočíchov bolo dlho jediné, aké Japonci poznali. Jatočné mäso a chlieb poznali Japonci až v poslednom čase. Až do polovice 20. storočia žila väčšina obyvateľov na vidieku, ale rýchly priemyselný rast po 2. svetovej vojne vyvolal ohromné vyľudňovanie vidieka, takže v súčasnosti žije v mestách 76% obyvateľov.
Takmer tretina obyvateľov žije v tokijskej aglomerácii, t j. V okruhu 50 km od stredu mesta. Iba málo ulíc má názov, a číslovanie domov je chaotické nielen pre cudzincov ale aj pre Japoncov.
História
Od 12. storočia nemal japonský panovník žiadnu moc, napriek tomu že bol oficiálne božského pôvodu. Skutočnú vládu mali v rukách šógunovia, vojvodcovia dosadzovaní na trón súperiacimi šľachtickými rodmi. Každý šľachtický rod si držal svoju profesionálnu armádu, skladajúcu sa zo samurajov. Napriek všetkým vnútorným vojnám medzi šľachtickými rodmi sa v stredovekom Japonsku vytvárali základy jeho tradičnej kultúry, najmä v oblasti umenia, spoločenských vzťahov a vedy.
Roku 1615 mocný šógun z rodu Tokugava zjednotil Japonsko a zároveň presadil dedenie titulu v jeho rodine. Oslabená krajina sa cítila ohrozená prenikaním cudzích náboženských aj obchodných vplyvov a preto sa na viac ako 200 rokov uzatvorila pred svetom. Rozvíjali sa domáce tradície, kultúra, vnútorný obchod. Japonci sa vrátili k svojmu šintoistickému náboženstvu a prenasledovali stúpencov kresťanstva aj budhizmu.
V polovici 19. storočia prestala izolácia ostrovov Japoncom vyhovovať. Roku 1853 priplávala k japonským brehom americká flotila a donútila Japoncov otvoriť svoje prístavy. Japonsko si uvedomovalo nebezpečenstvo vonkajšieho ohrozenia, nakoľko bolo technicky zaostalé a celkom neschopné vlastnej obrany.
Najprv boli Japonci prinútení podpísať nevýhodné zmluvy, ktoré im ale poskytli čas na modernizáciu krajiny. Roku 1886 bol zvrhnutý posledný šógun a vlády sa ujal opäť cisár.Jeho osvietená vláda je nazývaná obdobím Meidži.
Nadaní mladí muži odchádzali do cudziny, kde sa zoznamovali so všetkými užitočnými stránkami západnej civilizácie, čo robia do dnešných čias. Školské reformy viedli k rýchlemu rozšíreniu vzdelanosti a k prehĺbeniu národného cítenia založeného na úcte k cisárovi a na rešpektovaní starých konfuciánskych ideí. Napriek nedostatočným prírodným zdrojom bolo čoskoro Japonsko dostatočne silné, aby zaútočilo na Čínu a Rusko a začalo budovať svoju zámorskú ríšu.
Začiatkom 20. storočia už Japonsko dosiahlo značnej medzinárodnej prestíže, ale svetová kríza v 30. rokoch vážne postihla aj jeho hospodárstvo. Japonská invázia roku 1937 odštartovala rad útočných vojenských operácií. V japonsko – čínskej vojne bolo zmasakrovaných cisárskym vojskom na 150 000 obyvateľov Nankingu.
V roku 1941 zaútočili Japonci na americký Pearl Harbor na Havajských ostrovoch. Tak Japonsko vstúpilo po boku Nemecka do 2. svetovej vojny. Vynikajúce počiatočné úspechy vzbudzovali nádej na vytvorenie veľkej východoázijskej zóny prosperity. Napokon vojna skončila zhodením atómových bômb. Idea “bohatej krajiny a silnej armády“ skončila v roku 1945 zničenou krajinou.
Japonsko bolo Američanmi okupované až do roku 1952. Americký generál Douglas Mac Arthur vnútil krajine novú ústavu, ktorá zakazovala vojenské zásahy v zámorí. Dnes má však Japonsko jednu z najväčších armád na svete a jeho bezpečnosť je zaisťovaná niekoľkými americkými vojenskými základňami.
Povojnová ústava a jej konzervatívna vláda sa postupne stávala nereprezentatívnou. Začiatkom roka 1994 presadil ministerský predseda Morihiro Hosokawa reformu volebného systému a zaviedol pomerné zastúpenie. Reformy rozbili vžité predstavy, na ktorých väčšina politikov založila svoju kariéru, a tak poslanci museli prehodnotiť svoju stratégiu a orientáciu. Roku 1996 sa stal ministerským predsedom Rjútaró Mašimoto.
Hospodárstvo
Japonsko vďačí za svoj povojnový rozvoj kvalitnej pracovnej sile, a vzdelaniu obyvateľstva. Robotníci sú priamo zodpovední za kvalitu svojej práce a sú na ňu hrdí. Veľké firmy tradične ponúkajú prácu na celý život a snažia sa neprepúšťať ani v čase najhoršej krízy. Medzi Japonskými zamestnávateľmi a zamestnancami vládne ďaleko väčšia lojalita ako je obvyklé v ostatných krajinách. Každá továreň alebo úrad sa skladajú z malých oddelení, ktoré pôsobia zároveň ako výrobné jednotky aj strediská spoločenskej činnosti. Zamestnanci spolu trávia dovolenku, spoločné výlety a spoločne spievajú aj podnikovú hymnu.
Japonci sa v súčasnosti snažia hľadať nové technológie pomocou základného výskumu, napriek tomu sú závislí na cudzích vynálezoch, najmä na amerických. Japonsku chýba väčšina priemyselných surovín. Ťaží v obmedzenom množstve iba rudy medi, železa, olova, zinku, zemný plyn a síru. Japonsko je druhým najväčším spotrebiteľom ropy na svete, musí ju dovážať, rovnako ako koksovateľné uhlie a kovové rudy. Energetická náročnosť výroby bola znížená a zmenili sa aj energetické zdroje. Krajina začala používať jadrovú energiu. Ťažký priemysel ako oceliarstvo, stavba lodí je postupne nahradzovaný špecializovanými odvetviami.
Modernizácia tradičných priemyselných odvetví zlepšila životné prostredie aj produktivitu práce. Tieto zmeny umožnili Japonsku udržať náskok pred konkurenciou v treťom svete. Ale hospodárske prebytky zhodnotili japonský jen do tej miery, že sa domáce výrobky ťažko presadzujú na svetových trhoch.. To tiež prispelo k pretrvávajúcej hospodárskej kríze 90. rokov. Znamená to, že Japonsko nebude schopné odolávať silnej konkurencii na trhoch v cudzine a jeho hospodárska situácia bude závisieť predovšetkým na domácom dopyte.
Japonci, život na vidieku a v meste
Na vidieku býva menej ako 5 mil. rodín. Dve tretiny rodín si zarábajú prácou v továrňach a úradoch. Napriek vysokej cene ryže, sa iba málo drobných poľnohospodárov preorientovalo z pestovania ryže na chov dobytka. Na veľkých farmách však ustupuje ryža ovociu a zelenine a morušiam na výrobu hodvábu.
Rybárske osady tradične dodávajú na japonský trh ryby a produkty mora. Na rybárskych farmách sa pestujú ustrice, jedlé riasy a niektoré druhy rýb. Japonsko je tiež tradičným veľrybárskym štátom. V každodennom pracovnom zhone staré tradície často ustupujú západnému životnému štýlu. V Japonsku sa rýchle rozvíja oblasť služieb.
Pracovné podmienky robotníkov závisia od veľkosti spoločnosti v ktorej pracujú. Vo veľkých plnoautomatizovaných podnikoch obsluhujú robotov, ktorí vykonávajú všetku ťažkú prácu. Tí, ktorí pracujú pre malých subdodávateľov, montujú súčiastky v stiesnených dielňach, zarábajú menej a aj ich sociálne istoty sú menšie. Tieto práce vykonávajú vidiečania ( burakumin), ktorých predkami boli farbiari, hrobári a zametači - ľudia vykonávajúci nečistú prácu.
Pracovné príležitosti pre ženy sú obmedzené a je zvykom, že po svadbe ženy zostávajú v domácnosti. Na tie, ktoré sa nechcú vzdať zamestnania, je vyvíjaný nátlak od šéfov ako aj od susedov. V tejto situácii, sa väčšina žien venuje výchove detí. Prípadný neúspech detí je považovaný za neúspech celej rodiny.
Typický japonský byt je malý. Aspoň jedna miestnosť je zariadená tradične s rákosovými rohožami a výklenkom na čajové obrady. Tu si Japonci pripomínajú svoje kultúrne korene.
Typický Japonec uznáva šintoistické i budhistické hodnoty zároveň. Iba málo Japoncov je skutočne zbožných. Svätyne a chrámy sú ale udržiavané v dokonalom poriadku. Mimoriadne príťažlivé sú strohé zenové záhrady.
Tradície
Napriek nedostatku voľného času majú Japonci veľa koníčkov. Obľubujú hry na automatoch, futbal, zápasy sumo, golf., aj keď prístup na golfové ihriská vzhľadom na ceny je umožnený iba tým najbohatším. Niekedy sa nevracajú domov, ale trávia večery s kolegami v štvrtiach rozkoše, baroch, kabaretoch, reštauráciách. Tam sa môžu úplne uvoľniť, pretože všetko čo sa tam udeje, bude zajtra zabudnuté. V modernom Japonsku je stále menej svadieb dojednávaných rodičmi. Zločinnosť mládeže však narastá. Tí čo žijú inak, napr. 3 mil. vidiečanov ( burakumin) a 700 000 etnických Kórejcov, trpia diskrimináciou.
Japonci sú tradične pracovití, trpezliví a v spoločenskom styku zdvorilí. Vľúdnosť a ochota patrí k základom slušného správania. Záľuba v tradičnom divadle, ktoré sa pestuje aj v malých mestách a trvá bežne celý deň stále ešte pretrváva. Ovplyvňovanie japonskej a západnej kultúry je vzájomné. Už v 19. storočí prenikli do Európy a Severnej Ameriky vplyvy japonského umenia, ktoré potom silno ovplyvnilo umelecký štýl zvaný secesia, rovnako ako umenie japonských záhrad a aranžovanie kvetín – ikebana. A bonsaje dnes prežívajú v Európe renesanciu.
Japonci majú veľmi hlboko zakorenený vzťah k pestovaniu rastlín a ich symbolike. Každý iba trocha majetnejší Japonec, si potrpí aj na domácu záhradku, ktorá napriek že býva veľmi malá predstavuje napodobeninu celej krajiny, san – suj, čo značí hora a voda. Začiatok jari je vždy spájaný so slávnosťou čerešní. Pod kvitnúcimi stromami sa stretávajú tisíce ľudí, ženy prichádzajú v tradičných kimonách a na vetvičky stromov priväzujú kúsky papierov popísaných veršíkmi venovanými symbolike jari. So slávnosťami čerešní môže súťažiť iba slávnosť chryzantém na jeseň.
Chryzantéma je kvet cisársky a panovník vždy k týmto oslavám otváral pre verejnosť aj svoje záhrady. Tradičná je tiež slávnosť svetiel koncom augusta, venovaná zosnulým. Lokálne sviatky zvané macuri majú čiastočne náboženský charakter a bývajú spojené s miestnymi chrámami. Podobajú sa slovenským hodom, kedy k nim okrem hojnosti jedla patria sprievody masiek, zápasy a iné tradičné japonské športy.